POHĽAD DIVÁKA: ANJELI PLAČÚ

Samotná autorka bohužiaľ pri diskusii po skončení filmu nedala divákovi pocit, že by nás (homosexuálov) chcela filmom pochopiť, alebo, že by takú snahu vyvinula nejakým hlbším prieskumom. Kiežby som jej krivdil. Napr. dôvody, prečo sa venuje len gayom a nie aj lesbám boli režisérkou len slabo vysvetlené. Pravdepodobne neboli dostatočne zaujímavé. Nadobudol som dojem, že chcela obrazne pichnúť do osieho hniezda a potom pozorovať, čo sa deje. Možno nečakala, že ju niečo poštípe.

Z mojich osobných skúseností viem, že ľudia na Slovensku nás gayov vnímajú podľa ľudí, ktorí vytŕčajú z davu. Takisto ako to robila aj moja mama. Je to pravdepodobne spôsobené tým, že 40 rokov bolo ticho a náhle uvoľnenie pomerov najviac nahráva práve exhibicionistom. Majú možnosť na seba upozorniť, realizovať sa. Ostatní gayovia len ticho mlčia a prizerajú sa. Boja sa, ako zareaguje okolie. Ich priatelia, kolegovia, rodina.

Pri sledovaní filmu som sa s prísediacimi kamarátmi nahlas bavil. Smiech cez slzy ku koncu. Podaktorých protagonistov poznám, a je otázne, či nešlo z ich strany len o zviditeľnenie sa. Ďalší exhibicionizmus na slovenský spôsob.

Autorka sa nesnaží pochopiť, iba ukázať. Podľa scén, ktoré vybrala jej pravdepodobne išlo najmä o kontroverznosť. U mňa napríklad niektoré scény vyvolali ľútosť. Mladík vo filme otvorene priznáva, že ho jeho priateľ bije. Napriek tomu s ním plánuje svadbu, do ktorej zapája celú rodinu. Autorka ukazuje pochopenie zo strany rodičov výpoveďou matky, ktorá konštatuje (pre mňa osobne s prekvapením), že z legálneho hľadiska im v tom už predsa nič nebráni, lebo ona denne sleduje „veci“, ktoré sa nás (teda gayov) týkajú. Ten istý nahý masturbujúci chalan v ďalšej scéne otvorene rozpráva o svojich zážitkoch s prostitúciou a prvou skúsenosťou so zoofíliou. Nasleduje úplne nevinná láskyplná scéna s iným mladíkom maznajúcim sa so svojím psom na posteli, ktorý s predošlou scénou nemá nič spoločné. Neviem, čo chcela autorka týmto nemiestnym strihom dosiahnuť. Podľa mňa je to veľmi krutý zmysel pre humor. V tomto prípade si myslím, že to až hraničí so zosmiešňovaním.

Ľudia z môjho okolia tento film vnímali ako scenáristicky a dramaturgicky podobné projekty venované ľuďom, ktorých spoločnosť odsúva na okraj. To znamená, že dokument o živote homosexuálov na Slovensku automaticky priradili k filmom o bezdomovcoch, drogovo závislých ľuďoch, striptéroch a prostitútoch.

Bol toto jej zámer? Ukázať nás ako outsiderov spoločnosti? Mala vôbec autorka nejaký zámer? Čo si z toho odnesie človek, ktorý nevidí na druhú stranu? Kto mu ju ukáže? Ako potom môžem chcieť, aby nás spoločnosť začala akceptovať ako rovnocenných ľudí, keď im tých rovnocenných ľudí nikto neukáže? Alebo sa aspoň niekto nesnaží po takomto dokumente vysvetliť, že aj iní ľudia existujú, nielen tí mantineloví. Jediným problémom je, že sa boja prezentovať na verejnosti. Či už im v tom bráni ohľad na svoju rodinu, vlastnú kariéru, alebo systém, akým napríklad tento film vznikal. Podľa diskusie po filme autorka zámerne vystrihla a nepoužila materiál, ktorý sa jej nezdal dostatočne zaujímavý a nespolupracovala ďalej s týmito protagonistami. 

Film ukazuje podľa autorky snahu ľudí o lásku, pochopenie, sobáš, deti. Pýtam sa ako to chce autorka docieliť? Tým, že ukáže, že miništrant/farár dá potajme pod sochou umučeného Krista obrúčku svojmu priateľovi, ktorého vzápätí podvedie s iným priateľom? Čo si povie priemerný občan? Zvrhlík, typický gay. FUJ. Ďalší dôvod nás odsudzovať a mlátiť v podchodoch. Čo si poviem ja? Ukazuje mi človeka, ktorý asi potrebuje pomoc. Poviem si, že mi je ľúto, že ma širšie okolie spája jednotným prívlastkom s protagonistami tohto filmu. Prečo film neukáže, že toto je príliš „ujetá“ časť našej komunity? Prečo sa nesnaží, keď už tú tému otvára, vysvetliť ľuďom, že toto nie je typický gay. Prečo to bremeno necháva na niekom inom? Chce nám autorka filmom poškodiť? Alebo je môj osobný názor na našu komunitu scestný a typický gay naozaj vyzerá takto?

Autorka tvrdí, že film nemá scenár. Iba svojim spôsobom chcela ľudí prinútiť otvoriť sa. Ja si myslím, že prítomnosť kamery podporuje vybraných ľudí, aby vytvárali vyhrotené situácie. Autorka používa vety vytrhnuté z kontextu. Zobrazuje ľudí mimo reality, vyhrotené a kontroverzné momenty.

Možno ako zrkadlo používa finalistu Superstar. Len jeho a jeho priateľov necháva komentovať našu komunitu. Namysleného, povrchného a egocentrického človeka. Keď neuspeje v súťaži, zloží sa a otvorene povie svoj vulgárny názor, nevidí chybu v sebe. Rieši problémy, ktoré ani priemerní ľudia neriešia. Potrebuje sa zviditeľniť. Hovorí síce o láske, ale nehovorí nič o vernosti, vzťahu. Mohla ale ukázať že takýto ľudia riešia okrem holenia nôh aj nákupy, školu, život a to ten každodenný a reálny, nie iba posadnutú túžbu si niekde vymeniť obrúčky

Po filme som sa rozčúlil, chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že autorka naozaj niečo dosiahla. Dosiahla to, že som sa rozčúlil. Osobne by som mal na svoje dielo vyššie nároky.

Možno beriem ten film inak, keď tých ľudí poznám. Ale nekomentované scény, ktoré poukazujú na veľmi veľa otáznikov, nie je film pre Slovenského diváka. Ten je naučený si dokument pozrieť a automaticky akceptovať prezentovaný názor. Najmä, keď problematike nerozumie. Väčšina ľudí na Slovensku sa bohužiaľ snaží zaškatuľkovať veci, ktorým nerozumejú. A keď film, ktorý nemá a v dohľadnej dobe ani pravdepodobne nebude mať zrkadlo ukazujúce tú druhú stranu, ľudia preberú názor, že všetci gayovia na Slovensku vyzerajú takto. Bojím sa, čo by napríklad povedala na tento film moja babka. Pravdepodobne by sa o mňa začala báť ešte viac.

Je smutné, že mne ako predstaviteľovi určitej skupiny ľudí ublíži viac takýto vyhranený pohľad na nás, ako keby ma niekto zbil v podchode. Film sa nehodí ako lastovička. Autorka očakáva, že vzbudí diskusiu a podnieti vznik nových filmov. „Sexualita, katolicizmus, rodina, túžba po dieťati. Zaujímavé, ako sa to v človeku všetko melie a hádže ním na všetky strany. Všetci máme v sebe nejaké rozpory, fascinuje ma to, a preto som sa tým nechala niesť. Najlepšie by bolo, keby na túto tému vzniklo aspoň desať filmov a keby každý z nich splnil nejakú domácu úlohu. Aby to viac nebola len moja ťarcha.“ Povie sa zopár horúcich slov a zase bude pokoj. Nikto nebude nič riešiť a nikto nebude musieť polemizovať alebo premýšľať. Diskusia sa presunie do úzkej skupiny periodík a tým zakape. Nikto sa nespýta na môj názor. Nikto nenatočí zrkadlo. Slovensko zase raz nesklame.