AKO SA KROTIA KROKODÍLY

Množstvo kritiky si už zaslúži scenár, ktorý sa očividne nevie sústrediť na určitú tému, a tak zobral na svoje bedrá prakticky všetko, čo tvorcov napadlo. Film sa dá zhruba rozdeliť na dve línie – v prvej máme rodinu s tatkom – alpským záchranárom, ktorý ide so svojou dcérou Amálkou do školy v prírode ako zdravotný sprievod. Ich mamka a manželka medzitým ostáva doma a borí sa s problémami v práci. Do hôr (mimochodom „zahraničných” Vysokých Tatier) cestuje aj malý Koudelka, ktorý má dve matky a dvoch otcov, ktorým sa línia tiež chce mimoriadne venovať (daná situácia kvarteta vznikla rozličnými rozvodmi a pletkami). V druhej línii sa dedo Pepa venuje množstvu žien, ktoré ho obklopujú a dávajú vyniknúť trápnemu herectvu až pitvoreniu známych českých tvári. Tieto dve línie sa navzájom prepájajú a popri tom sa dostaneme aj ku krokodílom z názvu filmu – synáčik Vašek chce ísť niekde študovať krokodílov na tropický ostrov a pretože je jeho mamka proti, tak sa vlastne skrýva v Prahe s dedom Pepom, zatiaľ čo mamka putuje do dedovej dediny, aby sa príliš často nestretli. Čo ešte? Aha, popri všetkých peripetiách si pripočítajte do scenára cca 6 až 15 postáv na každú líniu, pričom niektoré sa objavia aj viackrát a iné dejom iba prebehnú... To je približne všetko a teraz sa môžeme zamyslieť, o čom vlastne má tento film byť.

Úprimne povedané, po jednom zhliadnutí som veľmi neistý pri popise deja a mám nemalé problémy povedať, o čom to celé má byť. Pri pohľade na útržky zo scenára i zakomponovaní spomienok z projekcie skôr tápam, ale popritom sa snažím nájsť, prečo to celé nefunguje. Film pôsobí dosť archaicky, čo nahráva faktu, že jeho scenár sa začal tvoriť už pred dobrými 10 rokmi, pretože škola v zahraničnej tatranskej prírode a podobné prvky sú predkladané dosť zvláštne (často až nasilu) a súčasnosti veľmi nesvedčia. Ďalej je zrejmé, že sa film začal buď nakrúcať s rozpracovaným scenárom alebo sa pri ňom improvizovalo až príliš, pretože kompaktnosť línií a najmä protagonistov je dosť mizivá. Akoby sa pri nakrúcaní objavili narýchlo nové nápady, ale zároveň sa neriešil problém ich zakomponovania do deja. Jednoducho sa tam tresli a potom sa v strižni snažili všetci vyhútať, čo urobiť s materiálom tak, aby v 112-minútovej dĺžke pôsobil aspoň naoko celistvo. Menší priestor už dostal problém kompaktnosti, ale ten sa očividne stratil medzi dvomi líniami ako viaceré postavy.

Poviem to na rovinu, Ako sa krotia krokodíly sú filmom O VŠETKOM a zároveň O NIČOM! Je tu pár desiatok postáv, no keď si stopáž filmu vydelíte ich počtom, vyjde vám, že niektoré sú na plátne pár minút. Prednesú pár replík, pokúsia sa o situačnú komiku a zmiznú. Česť výnimkám ústredných postáv, ktoré sa objavujú znova a znova a nie sú vôbec zábavné, ani zaujímavé. Po 40 minútach začína byť celý guláš pekne nudný, pretože v ňom stratíte akúkoľvek spojitosť a to máte pred sebou ešte skoro dve tretiny toho istého. Po hodine začína byť film utrpením, po 80 minútach sa zvyšuje frekvencia kontroly času, po 100 minútach pomaly prestávate dýchať a po 112 upaľujete zo sály buď do auta, aby ste sa vzdialili od balastu v kine čo najrýchlejšie, na toaletu, pretože toto je skutočne ťažké stráviť alebo k pokladni, kde budete búchať päsťou a žiadať vrátenie vstupného. 

Ako sa krotia krokodíly majú byť totiž komédiou, ale sú zúfalo nevtipné. Humor tu vôbec nie je. Chcete britké dialógy? Nedočkáte sa ich, je tu iba typické české tláchanie o ničom. Chcete situačnú komiku? Iste, pokiaľ zbožňujte trilógiu Slunce, seno..., dočkáte sa podobných pokusov. Túžite po vykonštruovaných líniách s pointou? Žiadne nebudú, pretože scenár musí skočiť k úplne inej postave, ktorá pobudne na plátne dve minúty, potom odletí na kus filmu preč a pred koncom filmu sa na ďalšie dve vráti. A aby toho nebolo málo, približne v polovici zistíte, že Ako sa krotia krokodíly nechcú byť iba komédiou, ale oni chcú, svet môj div sa, hrať na city a predložiť aj líniu s vážnou drámou! Týka sa manželskej nevery, ktorá sa odzrkadľuje v neveselom detstve malého chlapca atď. Už-už dospejete k názoru, že toto je nevydarená komédia, ale ona chce byť žánrovým cross-overom a na úkor zábavy by rada aj citovo vydierala. Ale to je fatálna chyba, pretože v roztrieskanom epizódnom scenári s 30 postavami sa akákoľvek dráma ťažko buduje, dielko sa stáva emocionálne nevyvážené a nefunguje ani na jednom fronte. Tak za taký experiment teda pekne ďakujem!

Dá sa niečo pokaziť na komédii bez humoru a dráme bez priestoru na vykreslenie problému? Iste, nevhodne obsadiť hercov. Akýkoľvek potenciál menších rolí bol rozbitý minimálnym priestorom (viď. Jiří Mádl, ktorý má lákať do kina aj tínedžerov, no vidieť ho tak päť minút) a väčšie úlohy sú očividne prehodené z jednej línie do druhej, pretože čakať od hercov hrajúcich prevažne vo vážnych drámach pitvorenie na úrovni podpriemernej komédie, to je už veľa.

Ako sa krotia krokodíly sú po deviatich filmových týždňoch jednoznačným kandidátom do kategórie najhoršieho filmu. Mária Poledňáková by za trest už nemala nič točiť, scenáristi by mali získať zákaz písania a strihačovi by mali za trest púšťat tento 112-minútový paskvil dookola. Pretože uviesť komédiu, na ktorej sa vôbec nezasmejete a maximálne dva-trikrát pousmejete (aj to skôr nad vlastnou banálnosťou), to už je skoro divácky trest. A áno, komédia s krokodílmi je ešte väčším utrpením ako Panic je nanic, takže hodnotenie musí byť prirodzene nižšie a končí na symbolickom bodíku z desiatich. Snáď za sprievodnú hudbu, ktorá vás posúva v utrpení vpred ku koncu alebo dverám s nápisom núdzový východ...

Jak se krotí krokodýli (ČR, 2005, 112 min.)
Réžia: Marie Poledňáková. Scenár: Marie Poledňáková. Kamera: Martin Duba. Hudba: Petr Malásek. Hrajú: Miroslav Etzler, Ingrid Timková, Jiří Mádl, Žofie Tesařová, Tomáš Peč, Václav Postránecký, Sabina Laurinová, Eva Holubová, Tereza Duchková, Josef Vojtek, Dan Nekonečný, Jitka Schneiderová