JEAN-LUC GODARD: PRÍBEH(Y) FILMU

toto sú dejiny videné nie ako evolučná línia
ale z vtáčej perspektívy, rozprestreté na plochu
kde jedno nenasleduje za druhým
podľa presne určiteľnej (temporálnej) kauzality
ale obidve ležia vedľa seba a nažívajú si a reagujú na seba

„...Pravidla hry

Šepoty a výkřiky

Zlomený květ...“ 4

poézia týchto dejín vytvára svoje formy pomocou obrazov a príbehov
ktoré už sú, ktoré by mohli byť
ktoré budú alebo by mohli byť
ktoré boli
veď v podstate nie je vôbec dôležité
v akom poradí spomenieme Renoira, Bergmana, či Griffitha
sú to dejiny, ktoré sa premietajú,
to je to jediné, na čom naozaj záleží
pretože to z nich robí tie najväčšie dejiny

v nich je tok slov a obrazov často plynulejší
než v Textoch a rozhovoroch 5, pretože nie tak prísny
oveľa voľnejší, čím oslobodzuje aj ducha svojho autora
a umožňuje mu vyjadriť sa tak, ako to naozaj chce a cíti

tento duch uzákoní voľnosť slovu a obrazu
podobne ako to učinil v decembrovom autoportréte 6
a príbeh(y) filmu nakrúti na video a vydá knižne
ale nie na filmovom páse

a dôvod?
kto ho potrebuje, ten si ho nájde aj sám
a tým ostatným to môže byť ukradnuté
a tak je to aj s príbehom/mi
kto ich chce pochopiť ten sa bude snažiť

nie Godard neponúka vysvetlenia
ponúka svoju víziu, možno intímnu, možno osobnú
no v prvom rade svoju
a je na čitateľovi/divákovi (aký je medzi nimi rozdiel?)
aby ju prijal alebo odmietol

nič nie je kategorizované, preč s kategóriami!!
akoby znel autorov bojový pokrik
uzákoňme slobodu dejín, osloboďme ich z retrográdne prisúdenej kauzality
iba tak naozaj môžeme hovoriť o príbehoch v množnom čísle
a vytvoriť tie najväčšie dejiny, ktoré sa budú premietať
táto cesta nie je ukončená, pretože dejiny nekončia
kinematografia stále žije
aj keď je vskutku otázne dokedy

otázok je vždy viac než odpovedí
preto ak je položená otázka nevyžaduje vždy definitívnu odpoveď
čo podnecuje je pohyb ducha, samotný pohyb
bez presne stanoveného cieľa
a ten je dôležitý
aby duch nezastal
pretože ako vieme od slávnych filozofov
duch (vedomie) = pohyb

a tak ani Godard vedomý si tohto javu
nedáva odpovede a ani nekladie priveľa otázok
iba zopár
a namiesto toho vytvára zvláštne priestory
v ktorých sa takpovediac nezáväzne
stretáva literatúra s poéziou, filozofiou, históriou
a v neposlednom rade s kinematografiou

túto formu pritom netreba pomenovať
ale vnímať a premýšľať
prijať ju alebo polemizovať s ňou
to je to hlavné
ako ostatne pomenovať tento zvláštny priestor
ktorý je v podstate synonymom pohybu ducha?
hlavné je zachovať tento pohyb

Godard pracoval takmer desaťročie na vytvorení príbehov
a nie je isté či niekto povie o jeho práci
opus magnum
ale nie je to ani dôležité
pretože tak či onak
je jeho práca extenziou týchto dejín
najväčších dejín
tých dejín ktoré sa premietajú
a dajú sa aj čítať

nech teda jeho dejiny provokujú
nech vyvolávajú búrlivé ohlasy
nech sa o nich hovorí
nech sú sledované a čítané
to im želám v záujme niečoho čo ich presahuje a zároveň vytvára
v záujme slobodného ducha ( = pohybu)
často implicitne (niekedy dokonca ilegálne)
no vždy prítomného v ľudskom spoločenstve

1 GODARD, J.-L.: Příběh(y) filmu. Příbram, Camera Obscura, 2006. s. 37
2 Dodané autorom.
3 GODARD, J.-L.: Příběh(y) filmu. Příbram, Camera Obscura, 2006. s. 89
4 GODARD, J.-L.: Příběh(y) filmu. Příbram, Camera Obscura, 2006. s. 37
5 GODARD, J.-L.: Texty a rozhovory. Jihlava, 2005.
6 JLG/JLG: Decembrový autoportrét. (r.: Jean-Luc Godard, 1994)