JAN SAUDEK

Zíka sa nebojí experimentovať s rôznymi spôsobmi a prostriedkami výpovede. Nevyužíva len rozhovory so Saudkom, ale aj s ďalšími osobami vystupujúcimi v umelcovom živote – objaví sa tu jeho syn, dcéra, manželka jeho brata, súčasná priateľka a samozrejme – Sára. Je jasné, že je to žena, ktorá mu do života zasiahla viac, ako očakával a ako je snáď aj ochotný pripustiť. Zaujímavo sa rozbehla konfrontácia Saudek o Sáre versus Sára o Saudkovi. Škoda, že to ostalo len pri rozbehu. Okrem rozhovorov a „hovoriacich hláv“ sa režisér spolu so samotným Janom Saudkom vydal na zopár stretnutí a ciest, čím rastie dynamika aj autentickosť. Sleduje ho napríklad na stretnutí s publikom, kde Saudkovi ktosi do očí nelichotivo ohodnotil jeho tvorbu. Zachytené reakcie svedčia o dôležitých črtách jeho povahy. Podobnými malými náhodami a zhodami okolností sa vyformuje obraz Jana Saudka priamo „za jazdy“.  Je príjemné dopĺňať si obraz o Janovi Saudkovi takýmto nepriamym spôsobom – bez toho, aby niekto o ňom na kameru hovoril, aký je. Divák má slobodu voľne dýchať a utvárať si mienku samostatne.

Film je pochopiteľne prepletaný ukážkami Saudkových fotografií, takže sa cítite ako na akejsi filmovej výstave. Zaujímavým počinom je aj nakrútenie vzniku niekoľkých fotografií: pri dverách zazvoní zvonček, do ateliéru vstúpia modelky, popíjajú víno, Saudek sa v tom vyžíva, a už je („ruka v rukávě, nebo-li chcete kocúr v troubě“ ) uprostred svojich vášní. Či pekelných alebo rajských, posúďte sami... 

Najlepšie je zabudnúť sledovať, prečo je jeden obraz čierno-biely a ďalší farebný, prečo raz vidno iba tiene a prečo inokedy nevidieť pre zmenu vôbec nič. Práca kamery sa dá opísať slovami ako umelecká a precízna. Ak sa nebudete snažiť urputne hľadať za všetkým symboliku, nájde si vás sama a výsledný dojem bude správny. (No musí vo vás byť aspoň štipka umeleckej duše.) Pravdepodobne by ste to ani nestíhali, lebo záberov na analyzovanie je požehnane, a to nemusí byť vždy len na úžitok...

Jan Saudek by mohol byť celkom dobrým hercom. (Možno aj preto tie titulky v úvode: „pravde podobný film“...) Okrem situácií, nad ktorými má nadhľad, sa objavia aj také, kde je hlavný hrdina vystavený otázkam na telo. Keď je mu niečo nepríjemné, tvári sa, že sa nič nedeje, ale vy už jeho neistotu po niekoľkých minútach sledovania dokumentu dokážete odhaliť. Ďalší rozmer Saudkovej osobnosti, to „mystické“,  je výrazne cítiť aj z filmu. Chvíľami pôsobí tak, akoby ani neexistoval v skutočnosti, akoby bol typizovanou literárnou postavou, ktorá sa nejakým omylom dostala do reálneho sveta. A čo iné takejto postave ostáva, ak nie dohrať svoju hru poctivo až do konca? Postava Jana Saudka so svojím zvláštnym charakterom a životom mi pripomenula Andyho Warhola z filmu Warholka. Vynára sa úvaha nad podobnosťou týchto dvoch osobností. Možno to sú istým spôsobom spriaznené duše.