VARÍM, VARÍŠ, VARY

V Súťaži dokumentárnych filmov som síce prepásol ocenené Osadné, videl som ale mnohými odporúčaný film Bzučení hmyzu: zápisky mumie (The Sound of Insects: Records of a Mummy, Švajčiarsko, 2009). Napriek nálepke „dokument“ ide skôr o adapráciu knihy založenej na nájdených záznamoch popisujúcich stavy človeka, ktorý sa dobrovoľne rozhodol spáchať samovraždu vyhladovením. Svojím spôsobom pútavé a napínavé rozprávanie je sprevádzané ilustračnými zábermi, ktoré nie vždy súvisia s popisovaným dejom, budovaniu ťaživej atmosféry ale zdarilo prispievajú.

Najzaujímavejšie filmové zážitky mi priniesli 3 filmy zo sekcie Otvorené oči. Film Antikrist (Antichrist, Dánsko / Nemecko / Švédsko / Francúzsko / Taliansko / Poľsko, 2009) sprevádzali už vopred povesti o kontroverznom prijatí v Cannes, odrezávaní genitálií a brutalite, ale aj o tom, že ide podľa slov režiséra Larsa von Triera o jeho posledný film. Dúfam, že tento výrok nie je pravdou, lebo napriek všetkému je Antikrist ďalším zaujímavým prvkom v mozaike originálnych filmov tvorcu Tanečnice v tme, alebo Dogville. Za zmienku stojí aj fakt, že napriek neskorej hodine ma tento film o manželoch, vyrovnávajúcich sa so smrťou syna v opustenej lesnej chate narozdiel od iných nočných filmov udržal bdelého od začiatku až do konca.

Najnovší film Pedra Almodóvara Rozorvané objatia (Los Abrazos Rotos, Španielsko, 2009) s Penélope Cruz o spomienkach slepého spisovateľa síce nenadchol, ale dojmy z neho sú vďaka niekoľkým veľmi vydareným scénam prevažne pozitívne. Veľkým prekvapením bol však pre mňa najnovší film Michaela Hanekeho Bílá stuha (Das weisse Band, Nemecko / Rakúsko / Francúuzsko / Taliansko, 2009) o záhadných udalostiach v nemeckom mestečku z obdobia prvej svetovej vojny. Čiernobiely, “oldschoolovo” nasnímaný film nie je pre každého, milovníci úsporného prirodzeného herectva a napínavej amosféry ho ale určite ocenia.

Zo sekcie Horizonty som absolvoval film Jima Jarmuscha Hranice ovládania (The Limits of Control, USA / Španelsko / Japonsko, 2009) za prítomnosti hlavného predstaviteľa a stabilného člena Jarmuschovho hereckého ansámblu Isaacha De Bankolé (ktorý rozprával trocha viac, než sa patrí a stihol poďakovať snáď aj starej mame z druhého kolena). Ukázalo sa, že ide o jeden z tých filmov, ktoré nevedú od nikiaľ nikam, v ktorých hlavná postava nerozpráva a keď už, tak to nedáva zmysel. Časy Jarmuschových filmov ako Noc na Zemi sa už asi nevrátia, ale flintu zatiaľ do žita nehádžem. Oproti tomu posledný film Francoisa Ozona Ricky (Ricky, Francúzsko / Taliansko, 2009) bol pre mňa o dosť príjemnejším zážitkom aj vďaka prekvapivej pointe (film začína ako sociálna dráma, pokračuje ako thriller s nadprirodzenými prvkami a nakoniec skončí ako poetická rozprávka).

V rámci Iného pohľadu okrem vydareného slovenského Nedodržaného sľubu, (ktorý som predtým v kine nestihol a na festivale som si to vynahradil) stojí za zmienku vtipne nakrútená biografia Bronson (Bronson, VB, 2008) o najslávnejšom britskom väzňovi. Z celkom iných dôvodov stojí za zmienku aj pre mňa najväčší omyl festivalu – Slepé prase chce létat (Babi buta yang ingin terbang, Indonézia, 2008). Absurdný film bez akéhokoľvek dešifrovateľného posolstva, by sa najlepšie dal charakterizovať ako sled absurdných a extrémne nudných scén typu “60-ročný slepý zubár a jeho vnučka spievajú spolu s rádiom”, alebo “dvaja neatraktívni homosexuáli súložia s 60-ročným slepým zubárom”. Tento film mi okrem iného zhnusil pieseň I Just Call To Say I Love You, ktorá sa v ňom ozvala minimálne 20-krát. Režisérsky objav menom Edwin bol na premietaní prítomný, ale na otázky a odpovede som radšej nezostal.

Spomeniem ešte sekciu Polnočné filmy, ktorá sa u divákov teší veľkej obľube. Film Černej Dynamit (Black Dynamite, USA, 2009) vznikol na základe falošnej upútavky uverejnenej na YouTube, čo režisér Scott Sanders považuje za najlepší spôsob získavania financií na film, nakoľko scenáre vraj nikto nečíta. Ide o paródiu na filmy žánru blaxploitation, ktorá má svoje svetlé momenty, ale rovnaký zážitok by bežnému divákovi zaručil aj akýkoľvek zo starších filmov spomínaného žánru. Niečím podobným je Jattáman (Yatterman, Japonsko, 2008) kultového režiséra Takashiho Miike, ale tentoraz ide o hranú poctu kreslenému seriálu, čiže výsledok je do veľkej miery uletený, absurdný, farebný a japonský, ale napriek tomu zábavný (predovšetkým hudobné čísla).

Hviezdy tiež nie sú na zahodenie

Okrem už spomínaných - humorom a pozitívnou energiou sršiaceho Antonia Banderasa, rezervovanej Isabelle Huppert a prehnane komunikatívneho Isaacha de Bankolé bol hosťom tohtoročného festivalu aj John Malkovich, ktorý tiež prevzal Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii. Bežný divák ho mal možnosť vidieť aj na takzvanej “Master Class”, čo je séria stretnutí s hercami, režisérmi a inými filmovými tvorcami, ktorí prítomným divákom odpovedajú na otázky súvisiace s ich tvorbou (akási obdoba tlačovej konferencie). Tí, ktorí prišli na festival hneď v prvý deň, mohli vidieť aj Miloša Formana, ktorý tu absolvoval premiéru svojho najnovšieho filmu Dobře placená procházka.

Aby sa nezabudlo

Zhodou okolností sa mi podarilo vyhnúť sa všetkým oceneným filmom a tak len pre poriadok dopĺňam, že v Súťažnej sekcii zvíťazil Anděl u moře (Un Ange à la mer, Belgicko, 2009), ktorý si odniesol aj cenu za najlepší mužský herecký výkon (Olivier Gourment). Divácky najúspešnejším bol film Na velikosti záleží (Sipur Gadol, Izrael / Nemecko / Francúzsko, 2009).

Čo dodať na záver?

Festival sa síce skončil, ale slovami jeho prezidenta Jiřího Bartošku sa už od prvého dňa jeho konania intenzívne pripravuje jeho budúci ročník. Uvidíme sa teda o rok.