|
HORE IDE HORE... |
HORE IDE HORE... |
78-ročný predavač balónov Carl Fredricksen žije v malom, starom, útulnom domčeku uprostred veľkomestskej zástavby. Jedného dňa ho omrzí večné otravovanie staviteľov a rozhodne sa splniť si dobrodružný cestovateľský sen. Nafúkne tisíce balónov a aj s chalúpkou vzlietne k oblakom. Netuší, že sa spolu s ním omylom sa vzniesol aj prehnane aktívny skautík kórejského pôvodu Russell. Najnečakanejšiu dvojicu hrdinov tak čaká dobrodružstvo v stratenom svete…
„Som veľmi pyšný, že práve Hore je desiatym filmom Pixaru,“ hovorí John Lasseter, výkonný producent a hlavný kreatívny vedúci spoločností Walt Disney a Pixar Animation Studios. „Myslím, že je to ten najzábavnejší film, aký sme doteraz nakrútili, a súčasne jeden z najkrajších. Máme tu hlavného hrdinu, ktorý je veľkým dobrodruhom. Carl Fredricksen má 78 rokov, vydá sa na cestu po svete v lietajúcom stroji, ktorý sám vymyslel, a pravidelne každý deň o pol štvrtej popoludní obeduje. Je to ten najbizarnejší hrdina, akého si len dokážete predstaviť v akčnom filme. Zisťuje, že najdobrodružnejšími vecami v živote sú všetky tie každodenné drobnosti. A Russell je jednou z najzaujímavejších a najmilších postáv, aké sme kedy vytvorili. Spoločne s Carlom doslova prežiaria celé kino.“
Film Hore režíroval veterán Pixaru Pete Docter, ktorý nastúpil do štúdia v roku 1990 – bol vtedy ešte len tretím animátorom, ktorý vtedy v spoločnosti pracoval. Spoločne s Lasseterom a Andrewom Stantonom pracoval Docter na príbehu a postavách pre film Toy Story – Boj hračiek, čo bol prvý celovečerný film Pixaru. Jeho režijným debutom bol film Monsters, a.s., ktorý bol nominovaný na Oscara.
„Pre mňa osobne je film kvalitný vtedy, keď o ňom premýšľate aj potom, čo ste sa vrátili z kina domov,“ myslí si Docter. „Odídete z kina a stále naň myslíte, nielen ďalší deň, ale aj ďalší rok. Aby na vás film mohol takto zapôsobiť, musí obsahovať skutočné emócie a nejako súvisieť s vašim vlastným životom. Takže aj keď sú hrdinami filmu príšerky alebo chrobáky, dokážete sa s nimi identifikovať a chápete, čo zažívajú.“
„Spoločne s humorom musíte do filmu vložiť i srdce,“ hovorí Lasseter. „Walt Disney vravieval, že za každý úsmev by ste mali v dobrom filme uroniť jednu slzu. Rozhodne s tým názorom súhlasím.“
|
|
AKO SA FILM HORE ODPÚTAL OD ZEME
Po svojom režijnom debute v roku 2001 začal Pete Docter rozmýšľať o svojom ďalšom projekte. Nápad na jeho prvý film vychádzal zo zážitkov z detstva s „príšerami pod posteľou“. Prvotný nápad filmu Hore vychádza opäť z jeho vlastného života. Spoločne so spoluscenáristom Bobom Petersonom sa začali pohrávať s neobyčajnými nápadmi.
„Občas mávam na konci náročného pracovného dňa ľudí a zmätku sveta natoľko po krk, že si predstavujem, aké by to asi bolo, stroskotať na opustenom ostrove niekde v Pacifiku,“ vysvetľuje Docter. „Spoločne s Bobom sme túto myšlienku začali rozvíjať a spomenuli sme si na postavu starčeka podobného tým od Georga Bootha v časopise The New Yorker alebo všetkým úžasným postavám, ktoré hrali Spencer Tracy a Walter Matthau, jednoducho o starčekoch, ktorí sú ušomraní, ale napriek tomu ich musíte mať radi. Napadol nás lietajúci dom, ktorý sa vznáša pomocou balónikov, a zdalo sa, že niečo také celkom presne vystihuje naše túžby po úteku pred svetom.“
Peterson vysvetľuje: „Pete bol prvý, kto prišiel s nápadom na film o mrzutom dôchodcovi s množstvom pestrofarebných balónikov. Začali sme sa ním zaoberať podrobnejšie, pretože sa nám obom páčilo mať vo filme staršieho hlavného hrdinu. Niečo také sa často nevidí a my sme presvedčení o tom, že starí ľudia nám majú toho ešte veľa povedať.“
|
|
DOBRODRUŽSTVO VOLÁ
Aby sa štáb pripravil na tvorbu filmu o ceste na jedno z najkrajších a najtajomnejších miest sveta, vydal sa Docter s vybranými členmi svojho týmu na vlastnú dobrodružnú cestu. Na radu Ralpha Egglestona, zaslúžilého výtvarníka štúdia Pixar, ktorý sa podieľal okrem iných na filmoch Hľadá sa Nemo a WALL-E sa vypravili do džunglí v Južnej Amerike, aby tam objavili vlastný „Stratený svet“.
„Ralph nám poskytol dokument o stolových horách v Južnej Amerike, a len čo som to DVD vložil do mechaniky, okamžite som zostal zízať s otvorenými ústami, pretože som vedel, že práve tam sa môj film musí odohrávať,“ spomína Docter. „Bol to neuveriteľný svet, o ktorom som nikdy predtým nepočul. (U nás poznáme tieto stolové hory vďaka úspešným dokumentárnym filmom Pavla Barabáša, ktoré boli uvedené i v našich kinách – pozn. prekladateľa). Práve tam sa odohrával román Conana Doylea Stratený svet. Jednou z náročných úloh pri práci na filme bolo vymyslieť svet, ktorý bude pôsobiť dostatočne nepozemsky, ale napriek tomu nám budú diváci veriť, že existuje. Vedeli sme, že sa tam musíme vypraviť, pretože dívať sa na niečo vo filmu a byť naozaj na mieste je niečo úplne iné.“
Prvou stolovou horou, ktorú preskúmali, bola Mount Roirama v Guayane, najvyššia a najslávnejšia zo všetkých miestnych stolových hôr. „Táto hora je jediná, na ktorú môžete naozaj vyliezť,“ hovorí Ronnie Del Carmen, zodpovedný za spracovanie námetu. „Po úbočí sa tiahne prirodzene vzniknuté odkrytie horniny, po ktorom môžete stúpať hore. Musíte prekonať prevýšenie okolo 1 500 metrov. Kamene sú uvoľnené, rastliny nemajú pevné korene a keď sa ich chytíte, veľmi ľahko vám zostanú v ruke. Živíme sa tvorbou kreslených filmov, takže jediné šplhanie, na ktoré sme zvyknutí, sa odohráva na schodiskách v budovách. Na takýto zážitok sme neboli pripravení.“
„Bolo to ako tá najhroznejšia nočná mora,“ popisuje výstup Peterson. „Hore sme liezli asi šesť alebo sedem hodín a ja som mal so sebou až príliš mnoho vecí. Keď sme vyliezli hore, museli sme ísť ešte ďalšiu hodinu a pol po veľmi krivolakom terénu. Keď sme prišli do tábora, bola už tma. Len čo sme uvideli naše stany, väčšina z nás si jednoducho sadla a rozplakali sme sa. Boli sme veľmi šťastní, že už sme na mieste. A keď sme sa ráno zobudili, tak sme zistili, že asi pätnásť metrov od miesta, kde sme spali, je kolmá stena a priepasť 1 500 metrov hlboká. Som ale veľmi rád, že sme sa na tú cestu vydali. Ocitli sme sa v úplne inom svete.“
Potom sa presunuli vrtuľníkom na susednú horu Kukenan, ktorú miestni Indiáni považujú za „horu mŕtvych“. „Kukenan bola úplne iná,“ hovorí výtvarník filmu Ricky Nierva. „Pôsobila hrozne nedotknuto a skaly tam boli oveľa agresívnejšie tvarované. Spýtal som sa nášho sprievodcu, koľko ľudí tam niekedy stálo, či ich boli odhadom stovky, a on povedal, že skôr desiatky. Bolo to tam veľmi zvláštne. Čakali ste, že spoza rohu onedlho vykukne dinosaurus.“
Vodopády Angel Falls vo Venezuele, najvyššie vodopády na svete, vysoké vyše 800 metrov, poslúžili ako predloha fiktívnym filmovým Rajským vodopádom, ktoré sú však takmer trikrát vyššie.
Tvorcovia filmu Hore urobili na všetkých miestach, ktoré navštívili, tisíce fotografií, nakrútili mnoho minút videa a vyrobili predbežné náčrtky prostredia pre film. Všetko, čo tu videli, malo na konečnú podobu filmu úplne zásadný vplyv.
|
|
VZHĽAD A ŠTÝL FILMU HORE
Počas výroby deviatich úspešných celovečerných filmov štúdio Pixar experimentovalo s rôznymi štýlmi a podobami filmu. V prípade Hore sa nakoniec rozhodli pre zjednodušený či minimalistický prístup, ktorý prirodzene vyplýval zo samotnej podstaty príbehu.
Podľa Pete Doctera: „V tomto filme sledujeme príbeh muža, ktorý s pomocou balónikov odletí so svojim domom do Južnej Ameriky. Vedeli sme, že potrebujeme určitú úroveň nadsádzky a karikatúry, čo je môj najobľúbenejší štýl. Snažili sme sa napodobniť klasické Disneyho filmy ako Peter Pan alebo Popoluška a ich úžasný zmysel pre karikatúru. Vo väčšine animovaných filmov majú postavy výšku šesť- alebo sedemnásobku ich hlavy. Hlava nášho hrdinu, Carla, ale zaberá celú tretinu jeho výšky! Hoci sme vedeli, že s najmodernejšou počítačovou technikou môžeme vytvoriť film plný i tých najmenších detailov, rozhodli sme sa ísť cestou zjednodušovania.“
„Chceli sme ubrať niektoré detaily bez toho, aby to pôsobilo lacno,“ hovorí Nierva. „Počítačová grafika vám dáva možnosť neuveriteľne detailných scén, ktoré pôsobí dôveryhodne. My sme sa však nesnažili vytvoriť realistický film, hoci nám išlo o uveriteľnosť. Chceli sme ľudí vo filme skarikovať, ale nie natoľko, aby sa s nimi diváci nedokázali stotožniť.“
Návrh podoby dvoch hlavných hrdinov – Carla a Russella – vychádza zo základných motívov kruhu a štvorca. „Štvorec predstavuje minulosť, kruh budúcnosť,“ vysvetľuje Nierva. „Štvorce sú statické ako múr z tehál. Sú nehybné, a Carl je niekým, kto sa od smrti svojej manželky nijako nezmenil. Nikdy sme ešte v žiadnom filme nemali postavu, ktorá by sa vyvíjala od dieťaťa až po starca. Ako chlapec je okrúhlejší, jeho silueta obsahuje viac kriviek. Ellie je tiež navrhnutá s pomocou oblejších línií. Ako Carl starne, postupne sa mení. Russel má tvar vajca a je stelesnením dynamického symbolizmu, ktorý z toho vyplýva.“
„Dôležitú úlohu majú i farby,“ pokračuje Nierva. „Kým je Ellie nažive, sú všetky farby veľmi pestré a sýte. Keď zomrie, svet stratí farby, je takmer čiernobiely. Vymysleli sme pre ňu i špecifickú farbu – fialovú. V celom filme vidíme fialové kvety a nebo a to všetko nám ju pripomína. Keď sa Carl ukryje pred svetom, farby takmer zmiznú a neobjavujú sa dovtedy, kým na scénu nenastúpi Russell a nenaruší jeho zabehnutý život. To mu do života znovu vnesie farby. Vždy, keď poznáme nejakú postavu, ktorá mu nejako obohatí život, pridáme farby.“
