7.0

Filmová recenzia

Šesť rokov po Láske nebeskej prichádza Richard Curtis s ďalším filmom, ktorý si napísal a aj zrežíroval. Znova pôjde o lásku, o množstvo postavičiek a ich mikropríbehov a opäť je to celé zabalené do výbornej hudby. Zostaňte na našej frekvencii a dozviete sa viac!

Píšu sa roky šesťdesiate. Rock vládne srdciam mladej generácie, vlny éteru však preň ostávajú nedostupnými. Štátna BBC ho hrá minimálne, vláda sa nedôverčivo mračí a rodičia sú rovnako prísni, ako vždy boli. Toto je doba v ktorej začínajú vysielať súkromné rozhlasové stanice. Sú to piráti nepoznajúci zľutovanie a zajatcov. Kto raz prepadne ich kúzlu, je unesený navždy. Rock forever!

Piráti na vlnách sú vzdialení príbuzní nielen spomínanej Lásky nebeskej, ale i Across the Universe a Školy ro(c)ku. Príbuznosť s Across the Universe je pochopiteľne v sile dobovej hudby. Tentoraz v originálnom znení, čo má neporovnateľne väčší drajv. Podobne ako v Škole ro(c)ku je tu prítomná posadnutosť hudbou a to dokonca vo viacerých podobách. Od hipisáckej meditatívnej – cez život bez kompromisov – až po narcistické sebaprezentovanie.

Piráti ťažia z výbornej hudby, ktorá často i čo to zachraňuje (keď je scenár príliš epizódny, alebo film trochu rozťahaný), stavajú na vynikajúcich hercoch (Bill Nighy tentoraz ako noblesný rocker) a vytvárajú veľmi príjemnú náladu, schopnú povýšiť aj priemerné vtípky - na dobré kúsky. Práve ostatné uvedené je podľa mňa najdôležitejším parametrom snímku. Prísne vzato, je to totiž príliš dlhý film (134 min.) a naozaj sa tam chvíľami nič nedeje. Je tiež pravdou, že príbeh nie je ochotný byť skutočným undergroundom a bojovať proti establishmentu. Viniť ho však pre to, by bolo obrovské nedorozumenie. Táto loď sa totiž plaví výhradne na vlnách zábavy. Skupina zaslúžilých hviezd (Nighy, Ifans, Seymour-Hoffman,) spolu so svojimi mladšími kolegami (Chris O'Dowd a Katherine Parkinson z IT Crowd) si evidentne a s doslova hmatateľným plezírom budujú jednu veľkú synergiu. Posádka lode Rock je tak jedným kolektívnym hlavným hrdinom, ktorého je ľahké si zamilovať a len tak ho sledovať, ako si ulietava.

Druhým kolektívnym hrdinom je britská vláda zosobnená v úradníckych karikatúrach ministra (Kenneth Branagh) a jeho poskoka (Jacka Davenporta ste videli ako Norringtona v Pirátoch Karibiku). Práve oni sú nositeľmi deja (čakať to od zhýralých DJ-ov by vlastne bolo dvojnásobne zhýralé) a musia si odtrpieť možno až nadmernú schematickosť a absurdnú žalostnosť.

Dovolím si povedať, že o príbeh (a teda o ministerských úradníkov) ide až v druhom rade. Ústredný zážitok spočíva v sledovaní klasických životných udalostí (prvá láska, boj o prestíž, sila kamarátstva) podaných, ako mix hudobných hitov a situačných gagov. Divák v kine sa tak vlastne dostáva do situácie v ktorej je vykreslený aj vo filme samotnom: s uchom prilepeným k rádiu (očami nalepenými na plátno) si užíva jam-session obľúbených postavičiek.

Mozaika dobrých i skvelých scénok, príbehov a životných udalostí skupinky ľudí, pre ktorých je rock and roll všetkým. To všetko obalené v dobovej hudbe. Bez nej by bol zážitok o triedu slabší. Neviem, či Curtis namixoval ďalšiu nestarnúcu klasiku, ale rozhodne pre nás pripravil jednu z najlepších párty tohto roka. A tentoraz bez rannej opice...

The Boat That Rocked (USA/SRN/V. Británia/Francúzsko, 2009, 134 min.)
Réžia: Richard Curtis. Scenár: Richard Curtis. Kamera: Danny Cohen. Strih: Emma E. Hickox. Hudba: rôzne skladby a piesne. Hrajú: Philip Seymour Hoffman, Bill Nighy, Rhys Ifans, Nick Frost, Kenneth Branagh, Tom Sturridge, Emma Thompson