SVÄTÁ TRÁVA |
SVÄTÁ TRÁVA |
„Svätá tráva alebo puškvorec je rastlina, ktorá rastie pri vode. Charakterizuje ju výrazný zápach blata, hnijúcich rýb a ílu. Takzvaná aróma smrti.“
Súčasťou Projektu 100 2010 je aj najnovší film významného režiséra poľskej i svetovej kinematografie Andrzeja Wajdu. Po výpravnom diele Katyň prichádza Wajda s komornejším, no vo výstavbe zložitejším, príbehom v snímke Svätá tráva. Výsledok nakrúcania nemusel vôbec dopadnúť tak, ako dopadol, keby do nakrúcania nezasiahla smrť. Tá sa stala súčasťou nielen literárnej predlohy, samotného filmu, ale aj neočakávanej reality.
Andrzej Wajda sa po štvrtýkrát vrátil k tvorbe klasika poľskej literatúry Jaroslawa Iwaskiewicza. Novela „Tatarak“ sa odohráva v povojnovom období v Poľsku a je príbehom trocha úzkostlivej Marty, ženy miestneho lekára. Po strate dvoch synov si Marta pripomína minulosť upnutím sa na prostého chlapca Boguśa, s ktorým sa postupne zbližujú. Krátka Iwaskiewiczowa próza tvorí iba kostru celého Wajdovho diela. Pre svoj krátky rozsah by nevystačila na dlhometrážny film.
Rakovina pľúc významného poľského kameramana (aj Wajdových filmov) Edwarda Kłosińskeho zasiahla do filmu neuveriteľným spôsobom a stala sa jeho smutným spoluscenáristom. Predstaviteľka Marty, herečka Krystyna Janda, bola jeho dlhoročnou manželkou. Ona Wajdovi navrhla, že filmovú poviedku doplní o vlastné spovede o smrti manžela, ktorý zomrel v čase nakrúcania filmu. Fikciu zatienila realita. Umožnila režisérovi vsunúť do filmu emotívne najsilnejšie pasáže. Statické zábery snímané z patričného odstupu zo stroho zariadenej hotelovej izby, v ktorej sa Janda so stoickým pokojom spovedá a dramaticky prednáša svoje zápisky z posledných dní strávených s manželom, tvoria jednoznačne najsilnejšiu časť celej snímky.
Wajda vytvoril vo filme tri roviny, ktoré neustále sprevádza hlavný motív smrti. Prvou je príbeh Marty a Boguśa vychádzajúci z Iwaskiewiczovej prózy, druhou vrstvou je film vo filme a treťou sú výpovede herečky. Režisér priznáva hru s divákom hneď na začiatku, keď s Jandou skúmajú puškvorec a čítajú Iwaskiewiczow text, alebo keď vo vypätej chvíli odhaľuje filmový štáb, ktorý nakrúca film (vo filme).
To, čo robí zo Svätej trávy pozoruhodné dielo sú spomínané scény, v ktorých Janda veľmi realisticky približuje divákovi svoj pohľad na smrť i chvíle strávené s chorým manželom. Tieto pasáže sú najsilnejším článkom celého diela. Napriek silným výpovediam a všadeprítomnej smrti film nepôsobí depresívne. Janda sa priznáva, že v deň smrti svojho manžela neodriekla večerné predstavenie v divadle. Netuší, ako mohla to predstavenie odohrať. Sila umenia. Umenie jej pomohlo aj druhýkrát, práve vďaka Wajdovi. Jej monológ je zmesou napätia a strachu, ktoré pociťuje človek ak zacíti pach smrti. Či už svojej alebo svojho blízkeho.
Civilné herectvo Janda miestami nahrádza s dramatickým divadelným prejavom (scéna, kde opisuje návštevu lekára spoločne s manželom), ktorý neskĺzol k citovému vydieraniu, ale práve naopak dodáva herečkiným výpovediam naliehavosť. Dovolím si napísať, že nebyť Jandy, tento film by nebol tak výnimočný. Je to film o nej a pre ňu. A Krystyna Janda svojou charizmou a profesionálnym herectvom v každej scéne dokazuje, že zaslúžene.