|
DESAŤ NAJHORORŠÍCH DARČEKOV PO VIANOCIACH |
DESAŤ NAJHORORŠÍCH DARČEKOV PO VIANOCIACH |
Obdobie po sviatkoch a pred Novým rokom, pre nás, hororových fanúšikov, znamená dať si aspoň na pár dní pauzu od vrieskajúcich tínedžeriek, plaziacich sa vlasatých potvor či šialených rodiniek – v závislosti od žánrovej preferencie. Tak som pre vás pripravil výber desiatich filmov, ktoré pokladám za to najzaujímavejšie, čo sa v horore udialo za ostatné roky. Vybral som väčšinou neamerické filmy, pri ktorých je zákonite väčšia šanca, že ušli vašej pozornosti. Výsledná desiatka je žánrovo pestrá, takže „to svoje“ by si mal nájsť každý fanúšik. A aby bolo jasné, že môj výber nie je náhodný, pod každým názvom filmu nájdete zdôvodnenie, prečo som ho do top desiny zaradil.
|
|
|
1. Martyrs (Francúzsko, 2008)
Dokázal, že mučenie nemusí byť vždy samoúčelné
Ach, tí Francúzi! Keby nám z ich hororov neprišlo aspoň zle, boli sme sklamaní. Najprv nám predviedli, na čo všetko sa dajú použiť nožnice (À l'intérieur), potom čo dokáže zlá a najmä ultranacisitická výchova (Frontiére(s)) a vďaka Martyrs sme sa dozvedeli, aký koniec máva ľudská zaslepenosť, či už pomstou, alebo aj niečím iným. Hlavnými hrdinkami filmu sú Anna a Lucy, ktoré už od detstva spája silné puto: obe sú obeťami násilia dospelých. Anna je navyše jediný človek, ktorému Lucy ešte dôveruje potom, čo ju unesie, väzní a týra neznámy pár. Lucy vtedy utečie, po 17 rokoch vypátra identitu svojich mučiteľov, vtrhne do ich domu a vystrieľa celú domácnosť vrátane dvoch detí. Tu sa jej príbeh končí, interiér luxusnej vily vymeníme za chladné podzemie a začína príbeh Anny, ktorý je silne podobný tomu Lucynmu spred 17 rokov. Podarí sa však utiecť aj jej? Film mal bezchybné (zrejme neplánované) PR: stal sa prvým francúzskym hororom, ktorý získal nechcený rating 18+. Nakoniec však zafungoval lobing francúzskych režisérov a filmových kritikov, komisia prehodnotila svoje rozhodnutie a do kín púšťali už od šestnástich. Aj pre tieto prieťahy sa stal jedným z najkontroverznejších filmov francúzskej filmovej histórie – treba však povedať, že v tomto prípade nejde určite o umelú nálepku vyfabrikovanú PR agentúrami (podľa rovnice: kontroverzné = ziskovejšie), ale o skutočný dojem divákov.
Jeho kvalitu však oceníte až niekoľko hodín po jeho zhliadnutí, keď strasiete ten nepríjemný znepokojivý pocit, ktorý vo vás vyvolá. Rovnako ako À l'intérieur, Frontiére(s) alebo Calvaire, aj Martýri sú totiž hrdým zástupcom pôvodne amerického žánru torture porn, ktorý vo francúzskych rukách nadobúda úplne iné rozmery. Zabudnite na Hostel, tu pôjde o naozajstné mučenie, ktoré trvá neuveriteľnú polovicu filmovej stopáže. Martýri však nie sú bezduchou ukážkou násilia, za všetkým cítime akýsi „hlbší zmysel“, o ktorý sa už roky neúspešne snaží iný torture porn kult – Saw. Samotnú pointu Martýrov však nebudem prezrádzať, aby som nikomu nepokazil stopercentný zážitok zo stopercentného filmu (od scenára cez herecké výkony až po samotnú technickú stránku – výborná kamera aj soundtrack). Ak by ste mali za život vidieť iba jeden francúzsky (a vôbec európsky) horor a máte predsudky ku „gornografii" (torture porn + gore), zbavte sa ich. Mal by to byť totiž určite Martyrs.
2. Darah/Macabre (Indonézia, 2009)
Dostal Indonéziu na hororovú mapu sveta
Prvý indonézsky horor, ktorý som mal kedy možnosť vidieť, určite neurobil zle, keď si za svoj filmový vzor vybral Francúzsko, ktoré je v hororovom svete povestné tým najšťavnatejším gore. A Indonézania sa nám snažia za každú cenu dokázať, že oni teda rozhodne nie sú horší. Dej je prostý, ako to len v tomto žánri býva. Vlastne je celý ukradnutý z Le Sheitan, v ktorom skupinka kamarátov odvezie jedno pekné dievča za jej rodičmi na vidiek. Hrdinovia Daraha taktiež podľahnú jednak peknej tváričke, jednak svedomiu, ktoré im nedovoľuje nechať zúfalú stopárku Mayu len tak moknúť na ulici. Odvezú ju teda do Jakarty, do domu kdesi uprostred lesa (kde inde), kde ich privíta jej skutočne podarená rodinka, vedľa ktorej by Vincent Cassel, alias šialený statkár Joseph z Le Sheitan, vyzeral ako úradník. Tá sa so svojimi hosťami veľmi nemazná, po chladnom privítaní ich otrávi jedlom a ich porciovanie sa môže začať. Despotická matka Dara (Shareefa Daanish) je jeden z najvyšinutejších hororových maniakov, akých môžete v súčasnom horore vidieť. Takto nejako si predstavujem živú matku Normana Batesa. Svoje repliky nehovorí, ale doslova deklamuje, a to spôsobom, akoby každou vetou odriekala nejaké indonézske zaklínadlo. Jej pleť a pohľad pripomínajú krajčírsku figurínu, svojím chladnokrvným nasledovaním cieľa je podobná „žene s nožnicami“ z francúzskeho À l'intérieur. V rukách však strieda ihlicu do vlasov, motorovú pílu, brokovnicu, kosáčik, luk a iné zbrane. Jej rodinka je podobne vynaliezavá, takže je jasné, že na kreativitu ich mučenia sa ich obete a najmä diváci rozhodne sťažovať nemôžu. Najväčšia exploitation pecka nielen z Európy. „Must-see“ pre fanúšikov žánru.
3. Pontypool (Kanada, 2008)
Dokázal, že kvalitný zombie horor sa dá nakrútiť aj bez zombíkov
Pontypool je kanadské mestečko, odkiaľ vysiela lokálne rádio so „štipľavým“ speakerom, starým cowboyom Grantom Mazzym. Ten sa snaží trocha osviežiť nudné čítanie nekrológov a správ o stratených mačkách. Keď sa však do rádia začnú hrnúť správy doslova o horde ľudí, ktorí sa zhromaždili pred ordináciou miestneho lekára, jeho irónia musí isť bokom. Zdá sa, že všetci okrem Mazzyho, jeho šéfky a kolegyne, sú vonku vystavení záhadnému vírusu, ktorý ich mení na krvilačné beštie. Koncept pripomína The Crazies a iné epidemické filmy, zasnežené malé Pontypool atmosférou prekonáva aj upírsky slasher 30 dní dlhá noc. Jeho skutočný prínos do žánru, ktorý má vlastne totožné pravidlá ako zombie horor, aj keď zombíci sú tu de facto živí a volajú sa „infikovaní“, je najmä v tom, že o tom, čo sa v mestečku deje, sa dozvedáme len od poslucháčov alebo redaktora rádia. Tento minimalizmus je úplným opakom filmov ako La Horde, kde bolo zombíkov bezpečne viac ako všetkých obyvateľov Pontypoolu, alebo REC, ktorý sa snažil o ich čo najautentickejšie zobrazenie. Pontypool však funguje aj v dnešnej dobe ručných roztrasených kamier. Jednoznačne najoriginálnejší horor, aký som v poslednom čase videl, mi opäť raz pripomenul, že odbočiť z pravidiel žánru sa dá aj bez toho, aby sme ich porušili.
|
|
|
4. Bug (USA, 2006)
Dokázal, že kvalitné dialógy majú aj v horore svoje miesto
Režisér William Friedkin sa od staručkého Exorcistu (1973) na hororovom poli vôbec nepohyboval. Vrátil sa až v roku 2006 svojím Chrobákom, ktorý je však hororom iba čiastočne. Predovšetkým jeho názov aj plagát sú dosť zavádzajúce a film najviac vystihuje podtitul, s ktorým film išiel do talianskej distribúcie: La paranoia é contagiosa (‘nákazlivá paranoja’). „Nakazeným“ je vojnový veterán Peter, ktorý v bare stretne Agnes, zlomenú ženu, ktorá sa so svojím neúspešným životom dokáže vysporiadať iba vďaka liekom a alkoholu. S outsiderom Petrom nájdu spoločnú reč a spoločné problémy, a preto sa doňho Agnes okamžite zamiluje. Peter však má vážne psychické problémy, ktoré on pripisuje nepodarenému utajovanému vládnemu experimentu, no jeho lekár to definuje uveriteľnejšie: paranoja. Tá jeho sa prejavuje tým, že všade vidí chrobáky, ktoré majú slúžiť ako čipy v jeho tele. Ale pozor, paranoja môže byť aj nákazlivá a chrobáky môžu preliezť aj do Agnes!
Friedkin rieši v podstate podobnú tému ako v Exorcistovi: silu ľudskej mysle. Môže si človek niečo natoľko vsugerovať, že sa to nakoniec stane skutočnosťou? Posadnutie Satanom je nahradené posadnutím „chrobákmi“. Petra aj Agnes zožierajú ich chrobáky zaživa a ich „svätenou vodou“ sú iba lieky, ktoré môžu paranoju potlačiť. Zápas sa odohráva iba v ich hlave, a preto film, rovnako ako Exorcista, nepotrebuje vlastne žiadne veľkolepé kulisy, bohato postačuje interiér jedného motela, v ktorom Peter a Agnes vedú neuveriteľné dialógy o tom, ako sa proti chrobákom brániť. Film vznikol podľa divadelnej hry, a preto jej najsilnejšou stránkou sú práve slová. A, samozrejme, herci (Ashley Judd a Michael Shannom), ktorí v tom starom moteli odovzdali hádam aj časť svojho tela, aby vám mohol ostať jeden veľký chrobák v hlave.
5. The Children (Veľká Británia, 2008)
Dokázal, že vražedné deti nežijú len v kukurici
Ak si spomenieme na najlepšie horory s detskými zabijakmi v hlavnej úlohe (Omen, Prípad 39, Sirota, Dobrý synček, Detská hra), zistíme, že zabíjanie ide najlepšie od ruky deťom solitérom. Len čo sa však ocitnú v skupinke podobných výrastkov, kvalita ich vražedného besnenie klesá. Všetko bolo inak ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď nám Kukuričné deti dokazovali, že aj podľa malej poviedky sa dá robiť veľký horor. To však bolo ešte predtým, ako sa z nich stala séria, na ktorej sa doslova vybúrili režiséri usilovne pátrajúci po tvorivom dne kinematografie. Reputáciu žánru „children’s survival“, ktorý Kukuričné deti naštartovali, vylepšujú Carpenterovo Mestečko prekliatych či francúzsky „nízkorozpočťák“ Them. Aj im však stále čosi chýbalo na ten pravý kukuričný koláč. Recept našli až Briti svojím Jazerom smrti/Eden Lake, ktorého pubertálni zabijaci boli však predsa len trochu pristarí na čistú žánrovku. Malí „vrahúni“ v Deťoch/The Children majú už ten správny vek (okolo 9-10 rokov) a tú správnu dávku detskej hravosti, ktorá sa prejavuje v ich zabíjaní (obzvlášť zaujímavá je hra na pôrodnú sestru). Dej Detí je prostý: dve rodinky sa vyberú na chatu spoločne stráviť Vianoce. Ich ratolesti však napadne zvláštny vírus, ktorí ich mení na chladnokrvné vraždiace stroje. Aj napriek zjavnej bizarnosti námetu tvorcovia nerezignovali na určitú vážnosť a Deti sú nielen poctivým detským masakrom, ale výborne zobrazujú aj drámu rodičov, ktorí sú prinútení zabíjať svojich potomkov. To, čo si od nich vyžaduje priam nadľudské úsilie, deti zvládajú s prehľadom a sekajú do svojich rodičov jedna radosť. A vám sa tak postarajú o bezchybný zážitok. Deti sú totiž v súčasnosti absolútna jednotka „kukuričného žánru“.
6. Triangle (Austrália, 2009)
Dokázal, že dobrý nápad robí dobrý horor
Horor podlieha vo veľkej časti šablónovitosti či schematickosti, má určité pravidlá, podľa ktorých sa delí do určitých subžánrov. Uľahčuje nám to výber, vieme, čo od filmu čakať, a to je presne to, čo mi na horore ako žánri najviac vyhovuje. Občas je však príjemné, keď sa nám akosi nedarí film zaškatuľkovať – keď nás niečím prekvapí. Výborným príkladom je práve Triangle, ktorý sa rozhodol odhodiť všetky žánrové barličky a zaujať čisto iba svojím nápadom. Ten nebudem prezrádzať, aby som nepokazil zážitok z filmu, ktorý si vychutnáte najviac vtedy, keď o ňom nebudete nič vedieť dopredu. Spomeniem iba základnú premisu: Jess, ktorá sa stará o svojho retardovaného syna, si vyrazí zaplachtiť si s pár známymi. Prichádza však búrka a ich jachta ide ku dnu. Ich jedinou záchranou je loď, ktorá ide akurát okolo. Aspoň si to myslia. To, čo sa na lodí odohrá, silne pripomína španielske prekvapenie z r. 2006 Los Cronocriménes. To však nebol horor v pravom slova zmysle, skôr pripomínal hranú verziu logickej hádanky. Triangle je brutálnejší, mrazivejší, rozpočtovejší, herecky zvládnutejší a celkovo vyzretejší film. Keby sa takéto horory premietali v našich kinách, myslím si, že by sa nikto neurazil.
|
|
|
7. Seventh Moon (USA, 2008)
Dokázal, že sa dá vystúpiť aj z vlastného tieňa
V r. 1999 kubánsky rodák Eduardo Sanchéz dokázal, ako sa s ručnou kamerou a pár nehercami pobehujúcimi po lese dajú zarobiť veľké peniaze a zároveň nakrúť veľmi kvalitný horor. Doteraz sa nenašlo nič, čo by Záhadu Blair Witch prekonalo. Seventh Moon v tomto smere nie je výnimka, no ľahko mu to odpustíme: prekonať sám seba je predsa najťažšie. Eduardo Sanchéz sa však ku kvalite svojej Záhady veľmi výrazne približuje. Opäť ručná kamera a opäť ľudia, ktorí sa kdesi stratili. Tentoraz to však majú ešte ťažšie. Mladomanželia Melissa (Amy Smart) a Yul sa totiž stratili na svadobnej ceste, ktorá nie je nikde inde ako v Číne. A nemohli si vybrať „lepší“ dátum. Je totiž siedmy mesiac lunárneho kalendára a podľa čínskej legendy je práve čas, keď prichádzajú mesační démoni, ktorí si k sebe berú jedného spomedzi živých. Ako sa však čoskoro ukáže, nejde o žiadnu legendu, ale o nepríjemnú realitu. Hrdinovia sú snímaní akoby treťou osobou, no tentoraz Sanchéz rezignoval na „hru na realitu“ a ide čisto len o umelecký zámer, ktorý príjemne odkazuje na jeho najkultovejší film a zároveň vytvára nepríjemný dojem autentickosti. Na rozdiel od Záhady Blair Witch sa už nebojíme najviac toho, čo nevidíme, ale až príliš viditeľných humanoidných stvorení. Pre niekoho môže byť práve táto zmena sklamaním. Atmosféra však ostala na veľmi vysokej úrovni a Seventh Moon je dnes jeden z mála hororov, ktoré sú schopné vás naozaj vydesiť. A Eduardo Sanchéz jeden z mála režisérov/scenáristov, ktorí ostávajú verní jedinému žánru a robia ho naozaj kvalitne. Ak raz budem robiť hororový filmový festival, má u mňa istú vlastnú sekciu.
8. Storm Warning (Austrália, 2007)
Ukázal, ako sa ubrániť znásilneniu
Subžáner hixploitation, známy aj ako backwoods survival alebo jednoducho buranská vyvražďovačka, je v súčasnosti veľmi populárny. Okrem Američanov o tom vedia svoje najmä Nóri (Rovdyr, Sarveien) či Francúzi (Frontiére(s), Le Sheitan). O svoj príspevok tomuto brutálnemu žánru sa postarali aj Austrálčania, konkrétne Jamie Banks, od ktorého poznáme slabšie slashery ako Valentine či Urban Legend. Dej filmu Storm Warning je prostý ako pravidlá žánru. Manželom, ktorí si po mestskom zhone odskočia na romantický výlet, sa pokazí auto uprostred lesa. Ešte „šťastie“, že neďaleko je opustený dom, kde môžu prečkať noc. O chvíľu však prichádzajú jeho obyvatelia, rodinka neumytých, nechutných, perverzných a sadistických „vidlákov“, ktorí hýria šťavnatými oplzlými hláškami a neurobia ani krok bez svojej vernej brokovnice. Storm Warning nevyniká originalitou príbehu, no nikto to ani od neho nečaká. V hixploitation, podobne ako v slasheri, nie je ani tak dôležitá otázka „čo“, ale skôr „ako“. A odpoveď dáva samotná „rodinka vyšinutých,“ na čele s tým najväčším buranom, jej otcom. Storm Warning nie je najlepší film žánru, tým je známejší Frontiére(s). Určite si však zaslúži našu pozornosť. Minimálne pre veľmi kreatívny tip pre ženu, ako sa ubrániť znásilneniu, keď sa náhodou ocitne v rukách buranov, ktorí ju predtým zavrú do stodoly. To by nevymyslel ani McGyver.
9. Sauna (Fínsko, 2008)
Dokázal, že aj z umenia môže mraziť
16. storočie, chvíľu po vojne Ruska s Fínskom. Bratia Knut a Erik vytyčujú hranicu medzi štátmi. Erik, starší z bratov, je odchovancom 25-ročného vojnového konfliktu a jeho život je poznačený všadeprítomnou smrťou. Keď prechádzajú okolo príbytku, kde žije otec so svojou mladou dcérou, nenapadne mu nič lepšie, ako otca surovo zabiť. Jeho brat Erik zabráni najhoršiemu a dcéru zamkne do pivnice. Ani jeden ju však nepustí von. Po ceste sa im zjavuje jej duch a zrazu aj Knut, ktorému sa darilo doteraz prežiť vojnu mimo bojiska, má na rukách prvú krv. Spásou pre oboch bratov môže byť sauna, ktorá je v tomto príbehu vnímaná ako očistec, ktorý dokáže zmyť staré hriechy. Film Sauna sa odohráva v severských bažinách, ktoré samy osebe dodávajú tú správnu mrazivú atmosféru. Svojím pomalším tempom, atmosférou, jazykom a charakterom legendy pripomína Bergmanov film Prameň panny. Výborné herecké výkony, hudba a kamera. Jednoducho umenie, z ktorého až mrazí, a horor, pri ktorého sledovaní sa môžete cítiť ako na Art Filme.
10. Higurashi no naku koro ni/Shill Cries of Summer (Japonsko, 2008)
Dokázal, že sa to dá aj bez Sadako
Do malebnej japonskej dedinky Hinamizawa prichádza Keiichi, chlapec z Tokya. Svojím unaveným pohľadom, rozhaleným polo tričkom a frajerským vystupovaním okamžite zaujme spolužiačky miestnej školy, najmä Renu a Mion. Tie ho veľmi rady prevedú dedinou a porozprávajú mu o miestnej histórii. Keiichi sa síce trochu zdráha, keď má prejaviť úctu miestnemu bôžikovi, ktorý má podľa legendy dedinu opatrovať, no dievčenský šarm jeho dvoch sprievodkýň mu nedovoľuje vzdorovať. Niečo sa však v ten deň stane, lebo chlapec, ktorého trojica na ceste stretne, sa nájde na druhý deň mŕtvy a niet pochýb o tom, že bol zavraždený. Keiichi bol posledný človek, ktorý sa s ním rozprával, a preto si ho na mušku vezme aj detektív. Ale podozrenie z vraždy nie je Keiichiho najväčší problém. Čoskoro totiž zisťuje, že mať po boku dve baby je síce fajn, no len do chvíle, keď vám nejdú po krku.
Higurashi no naku koro ni vzniklo podľa anime predlohy, a preto mu môžeme vyčítať všeličo od skratkovitých riešení až po zbytočné naťahovanie motívov, ktoré mali možno význam v anime sérii, no v celovečernom „live action“ iba zbytočne komplikujú dej. Má však u mňa niekoľko plusov, ktoré ho zaraďujú, ako jeden z mála ázijských počinov tejto dekády, do top desiatky. Predovšetkým je to atmosféra „zvláštnej dedinky“, miestami ako naklonovaná z Mestečka Twin Peaks. Prejavuje sa najmä v absurdných dialógoch a skutočne podivných postavách, ktoré buď dostávajú náhly záchvat smiechu, alebo sa proste len objavia (ako napríklad tá záhadná servírka v bare, s páskou cez oko). Higurashi no naku koro ni je zároveň pekným dôkazom, že Japonci dokážu nakrútiť solídny horor aj bez šialených grimás, vraždiacej elektroniky, strašidelných domov či sto plus jeden vlasatých potvor á la Sadako. Ak chcete vidieť, ako by takýto horor mal vyzerať, Higurashi no naku koro ni určite nebude zlá voľba.
Recenzie na niektoré spomínané horory, ako aj celkový prehľad európskych hororov nájdete na www.hororo.sk, filmovom webe z mäsa a kostí.
