GOYOVE PRÍZRAKY

Vo filme sa s Lorenzom (Javier Bardem) stretávame už v dospelom veku. Od začiatku nám je predstavený ako muž na poprednom mieste v rámci mimoriadne vplyvnej a dôležitej inštitúcie – španielskej inkvizície. To si vyslúžil svojím prístupom, v ktorom sa snúbi neoblomná viera v to, čo hlása, prísnosť a zároveň umiernenosť. Lorenzo je, skrátka, muž s mocou a svoje postavenie si uvedomuje v plnom rozsahu. Vie, že si môže dovoliť zastať sa kontroverzného maliara Goyu (Stellan Skarsgård) a argumentovať veľmi uvážene v jeho prospech. Je naklonený jeho práci, je presvedčený, že Goya na svojich plátnach ukazuje svet, aký je, a pred tým netreba zatvárať oči. Jeho obdiv ku Goyovi vedie k tomu, že si ho zvolí za autora svojho portrétu. V jeho ateliéri však nie je jediným návštevníkom, Goya v rovnakom čase portrétuje aj dcéru obchodníka – Inés Bilbatúovú (Natalie Portmanová). Medzi touto trojicou postáv rysujú Forman s Carriérom na pozadí dynamicky sa vyvíjajúcich historických udalostí zaujímavé vzťahy.

Goyove prízraky vo viacerých ohľadoch priamo nadväzujú na americkú časť Formanovej tvorby, aj keď tentoraz sú štáb a produkcia filmu čiastočne európske. Objavuje sa tu podobná téma, známa už z Preletu nad kukučím hniezdom, ale aj Amadea či z Ľud verzus Larry Flint, boj jednotlivca proti establishmentu. Dôraz sa tu kladie na stret silných charakterov – Lorenza a Goyu. Zaujímavosťou je, že Forman ich nechá prejsť istým vývojom v rámci príbehu. Pomáha si efektívnou skratkou »o 15 rokov neskôr«. To mu umožňuje bez doslovného vysvetľovania a naťahovania stopáže ukázať dve celkom odlišné tváre oboch postáv. Opiera sa pritom o herecké výkony v hlavných úlohách, vynikne najmä Javier Bardem. Dostáva najviac priestoru (aj po spomínanom »oklieštení« predlohy), hoci nehrá Goyu. 

Aby som sa vyhol spoilerom, nebudem sa tu venovať podrobnostiam jeho prerodu. Pripomeniem však, že jeho postava je zaujímavá v oboch častiach filmu a obe polohy stvárnil Bardem naozaj vynikajúco. Nepochybne zaujímavý je aj Stellan Skarsgard, aj keď Goyov prerod nie je natoľko jednoznačný, ako u Lorenza. Skarsgardovi sa darí úspešne vystihnúť vnútorné boje a pohnútky trýzneného maliara. Problematickejšia je už Natalie Portmanová, ktorej síce sedí prvá poloha (dospievajúca slečna), no v druhej podľa mňa nezvláda svoj part celkom presvedčivo. Situácia, v ktorej sa Inés ocitne po 15 rokoch, je mimoriadne zložitá a Portmanová ju nedokáže utiahnuť bez zaváhania a problémov. Táto časť úlohy si vyžaduje nielen peknú tváričku, ale aj kvalitný herecký prejav a ten nevznikne v maskérni (Portmanovú tu kozmeticky »skrášľovali«). Jednoducho povedané, táto postava je kvôli svojej hereckej predstaviteľke v druhej časti najmenej zaujímavá.

Odvážim sa tvrdiť, že vo Formanovom filme sú práve postavy a ich hereckí predstavitelia tým najdôležitejším. Portrét doby, vykreslenie jednotlivých historických udalostí a peripetií je tu takpovediac iba kulisou. Postavy sa síce prispôsobujú dobe, zmene ideológie a podobne, ale toto všetko sa nám pripomína práve cez ne, a nie autonómne. Sledujeme vplyv historických udalostí na postavy, prostredníctvom toho si vytvárame obraz o danej situácii. To vynikne napríklad v scéne, v ktorej sa Goya háda s Lorenzom o tom, kto z nich je »kurva«. Muži s výsostne odlišnými hodnotovými systémami sa tu dostávajú do konfliktu, keď sa im ich systémy (napriek rozdielnostiam) zrúcajú ako domčeky z karát na základe vonkajších skutočností a vplyvov. Nedá sa vari nespomenúť si na podobný konflikt medzi Mozartom a Salierim vo Formanovom opuse Amadeus.