PREMIÉRY 6.11. 2003

BIELY OLEANDER

„Keby ste sa náhodou chceli opýtať, prečo začínam od konca a vraciam sa na začiatok, dôvod je jednoduchý. Svoje detstvo som pochopila, až keď som dospela. Bolo to ako nedokončená skladačka." Tak Astrid začína svoje rozprávanie. Ako dvanásťročná žije v Kalifornii so svojou matkou, krásnou umelkyňou Ingrid. Tá využíva svoju krásu na to, aby manipulovala s mužmi. Ale jedného dňa poruší zásady a bezhlavo sa zamiluje do Barryho, ktorý ju podvádza na každom kroku a nakoniec ju opustí. Vášnivá a zlomená Ingrid sa pomstí a zavraždí ho jedom z oleandra. Je odsúdená na 35 rokov s maximálnou ochranou za vraždu prvého stupňa . Dcéru Astrid presúvajú z jednej opatrovníckej rodiny do druhej. Spoznáva aké je to ťažké mať rád a byť milovaný. Uvedomí si, ako to vlastne s jej matkou bolo a napíše jej. Už dospelé dievča tak môže podporiť nešťastnú matku a dať jej silu k prežitiu.

„Nadišiel čas oleandrov", poznamenala matka. „Keď sa milenci v tomto čase navzájom zabijú, zvedie sa to na vietor." To je vysvetlenie autorky literárnej predlohy Janet Fitchovej, za akých okolností došlo k vražde zo žiarlivosti, okolo ktorej sa odvíja príbeh umelkyne Ingrid (Michelle Pfeiffer) a jej odhodlanej dcéry Astrid. Tá sa po matkinom uväznení za vraždu milenca s odhodlaním a humorom učí žiť v pestúnskych rodinách a pochopiť svoju osobnosť. Podmanivý príbeh o vzťahoch medzi matkou a dcérou, o sexualite a sile umenia preniesol na filmové plátno s vynikajúcimi hercami režisér Peter Kosminski.

White Oleander (USA/SRN, 2002, 109 min.)
Réžia: Peter Kosminsky. Námet: Janet Fitch - rovnomenný román. Scenár: Mary Agnes Donoghue. Kamera: Elliot Davis. Hudba: Thomas Newman. Hrajú: Alison Lohman, Robin Wright Penn, Michelle Pfeiffer, Renée Zellweger, Amy Aquim, Billy Connolly.

BOŽÍ ZÁSAH

Realitu palestínsko-izraelského nažívania poznáme zväčša len z dramatických televíznych šotov, čiže vôbec nie. I preto je pre našinca interpretácia týchto vzdialených priestorov vzácna. Optika, ktorú nám ponúka palestínsky režisér Elia Suleiman zachytáva tento priestor a jeho rytmus v nevšednej, grotesknej podobe. V ťaživých teplotách blízkovýchodných páľav sa odohrávajú žabomyšie susedské spory okolo odpadkov, či nadmerného hluku, ulicou sa mihne nahlúpla turistka a vypytuje sa na cestu. Prekvapený policajt vyťahuje z antona polapeného a káže zablúdenej pomôcť. So zákazmi a príkazmi kontrolovaných území má do činenia milenecká dvojica, vojaci, strážiaci akýsi dialničný priechod sú bizardne konfrontovaní s obrovským balónom. Usmieva sa na nich gambatá Arafatová tvár. Záver ústi do parodickej prestrelky á la Hollywood, do ktorej zasahuje vznášajúca sa figúra, pripomínajúca Spasiteľa.

Elia Suleiman (1960) vyrástol v Palestíne, filmu sa učil v USA a žije vo Francúzsku. Možno práve konfrontácia s tak odlišným kultúrnym pozadím dáva energiu jeho nevšednému humoru. Býva často porovnávaný so štýlom Jacquesa Tatiho i Bustera Keatona. Jeho základným prostriedkom je skratka a zdanlivo nesúvislé spájania významov jednotlivých scén. Ich výsledkom je nenásilný, ale o to pôsobivejší komický efekt. Aj keď sa, až na pár výbuchov v záhrade domu, vyhýba zobrazovaniu násilností, dáva nám tušiť často veľmi jednoduché, dokonca i slaboduché dôvody skutočných masakrov.

Yadon ilaheyya (Francúzsko/SRN/Maroko/Holandsko/USA, 2002, 94 min.)
Réžia: Elia Suleiman. Scenár: Elia Suleiman. Kamera: Marc-André Natigne. Hudba: rôzne skladby a piesne. Hrajú: Elia Suleiman, Manal Khader, Nayef Fahoum, George Ibrahim, Jamal Daher, Amer Daher, Nazira Suleiman a Michel Piccoli (hlas dychu Santa Clausa).