KULT: UPÍR NOSFERATU

"Vaša žena má krásny krk!"

V jedno krásne ráno sa wisborgský realitný agent Thomas Hutter (Gustav von Wangenheim) prebudil a v záhrade natrhal kvetiny svojej žene Ellen (Greta Schröder). V práci mu jeho nadriadený Knock (Alexander Granach) ponúkol prácu, ktorá by Hutterovcov finančne zabezpečila na dlhú dobu. Stačí, keď Thomas pôjde do transylvánskych hôr, do kraja zlodejov a strašidiel (nie veľmi lichotivý názov pre Slovensko). Tam žije na zámku gróf, ktorý má záujem kúpiť pekný opustený dom vo Wisborgu. Napriek nesúhlasu Ellen sa mladý Hutter vyberie na ďalekú cestu a po dlhej dobe dorazí do Karpát.

V miestnom hostinci sa ho snažia odhovoriť od cesty za grófom Orlockom (Max Schreck), on ich však nepočúva. Večer pred spaním si prečíta starobylú knižku o upíroch a na druhý deň ráno sa nechá odviezť do zámku. Na polceste ale kočiš odmietne ísť ďalej, tak Thomas pokračuje po svojich. Na zámok príde tesne pred polnocou. Zabúcha na vráta, tie sa samé od seba otvoria a keď prejde aj zavrú. Privíta ho sám gróf, zvláštny človek veľmi podivného zjavu. Povečerajú spolu, ale keď sa Thomas náhodou poreže, zastrihá gróf ušami a so slovami "Drahocenná krv!" mu ranu vysaje. Ráno Thomas nájde na svojom krku dve rany. Večer znova stretne Orlocka a podpíšu zmluvu o predaji domu. Thomasovi vypadne na stôl fotografia Ellen, o ktorej Orlock povie: "Vaša žena má krásny krk!" V noci má Thomas zlé sny, zdá sa mu, že ho gróf napadol, preto sa ráno rozhodne zistiť pravdu. Zíde do pivnice a tam nájde v rakve spať Orlocka. Šokovaný vybehne do svojej komnaty, kde odpadne. Keď sa preberie, vidí ako gróf nakladá na voz niekoľko rakiev a sám si do jednej líha a odchádza do nového domova. Rakve sú naložené na loď a plávajú do Wisborgu.

Thomas pri úteku zo zámku utrpel zranenia, z ktorých ho vyliečili miestni a potom prenasleduje Orlocka domov. Posádka lode, na ktorej gróf pláva je postihnutá šialenstvom. Loď do prístavu pripláva opustená a gróf sa nasťahuje do domu, ktorý si kúpil. Zároveň sa vracia Thomas, ktorý je rád že je Ellen v poriadku. V meste sa z opustenej lode rozšíril mor, ľudia umierajú a Ellen začína mať pocit, že ju niekto sleduje z pustého domu naproti. V Thomasovej knihe sa dočíta všetko o upírovi, aj spôsob ako ho zabiť - mladá žena mu musí dobrovoľne ponúknuť svoju krv a tak ho primeť zabudnúť na svitanie. Nadránom zahrá pred Thomasom zdravotné ťažkosti a zatiaľ čo ten ide zháňať doktora, ona otvorí okno a myšlienkami privolá upíra k sebe. Nastaví mu krk a on sajúc jej krv si neuvedomí, že už svitá. Keď zbadá, čo sa stalo je už neskoro, vyparí sa pod prvými rannými slnečnými lúčmi. Hutter príde domov aj s doktorom, ale nájdu Ellen ležať mŕtvu na posteli. Bola vyhlásená za poslednú obeť wisborgského moru.

Čo?

Filmový expresionizmus sa rozvíjal v Nemecku v rokoch 1919 až 1924. Vychádzal z expresionizmu vo výtvarnom umení, literatúre a v divadle. Vznikol ako reakcia na naturalizmus a pozitivizmus a vyústenie nemeckých pesimistických nálad po prvej svetovej vojne, Zobrazoval nadprirodzené javy, šialencov, ľudí v hraničných situáciách. Expresionistickí režiséri úzko spolupracovali s aktívnymi výtvarníkmi, ktorí pri filmoch často figurovali ako výtvarníci dekorácií a kostýmov, vedúci výpravy, atď. (napr. E. Röhrig a H. Warm zo skupiny Der Sturm). Look expresionistických filmov je ľahko rozpoznateľný a je to jeden z ich najdôležitejších znakov. Dominujú mu ostré kontúry, výrazné rámovanie, vizuálne silne riešené scény, neobvyklé kostýmy a rekvizity, herci, ktorí hrajú typovo a celým telom, ktorí používajú (aj v kontexte nemého filmu) veľmi preexponované gestá a výrazy tváre.

Medzi najznámejších predstaviteľov nemeckého filmového expresionizmu patria Robert Weine, Fritz Lang a F. W. Murnau. Weine vytvoril niekoľko expresionistických filmov, z ktorých najslávnejší Kabinet doktora Caligariho (Das Cabinet des Dr. Caligari; r. Robert Weine, 1919) je stelesnením zásad expresionizmu: celé natáčanie prebehlo v štúdiu, odohráva sa na temer surreálnych miestach typu blázinec a jarmočné panoptikum, pojednáva o najrôznejších bizarných postavičkách ako šialenci a (možno) nemŕtvy vrah, zaoberá sa otázkou tenkej hranice medzi šialenstvom a normálnosťou. Je spolu s Upírom Nosferatu najznámejším expresionistickým filmom.

Fritz Lang, režisér ktorý natočil Metropolis (Metropolis; r. F. Lang, 1926), utopické sci-fi dovtedy nevídaných rozmerov, ktoré je mohutne plagiované dodnes (jeden príklad za všetky: Matrix [The Matrix; r. L. a A. Wachowski, USA, 1999]), natočil o päť rokov skôr film Unavená smrť (Die Müde Tod; r. F. Lang, 1921), ktorý je z hľadiska Upíra dosť zaujímavý. Rozpráva totiž "príbeh Smrti, ktorej sa obetuje mladé dievča, aby zachránilo svojho milého,"1 čo je očividne situácia veľmi podobná záveru Upíra.

Ako?

Murnau sa v Upírovi vzdal natáčania celého diela v štúdiu. Práve naopak - všetky exteriéry a  aj niektoré interiérové scény natáčal v reáli. Zaujímavé je, že mu ako tajomná transylvánska krajina poslúžili Orava a Vysoké Tatry, dokonca by ste možno dokázali v niektorom so štatistov spoznať svojich pra-prastarých rodičov. Natáčalo sa od augusta do októbra 1921 vo Vrátnej, Dolnom Kubíne, Vysokých Tatrách, na Oravskom zámku a na viacerých miestach v Nemecku.

Režisér  využíva (síce striedmo, ale predsa) celú škálu vtedy dostupných filmových efektov, od jednoduchých prelínačiek cez dvojexpozície až po stop-triky. Dnes už síce tieto trikové scény pôsobia úsmevne, v čase svojho vzniku však vyvolávali hrôzu v tvárach divákov. Pre vytvorenie dojmu "krajiny duchov a strašidiel" používa Murnau na svoju dobu nezvyklé výrazové prostriedky typu kamery so zníženou natáčacou rýchlosťou pre vytvorenie ilúzie zrýchleného pohybu, alebo zaradenie negatívneho záberu (taktiež zrýchleného), ktoré pôsobia naozaj neobvykle a verím, že súdobý divák musel byť pri ich sledovaní skutočne vydesený.

V Upírovi Nosferatu hrá dôležitú úlohu aj atmosférická kamera Fritza Arna Wagnera, ktorá umiestňuje postavy a deje do veľmi kontrastných polôh, často do výrazných rámov (brána netvorovho zámku, jeho rakva, okno jeho domu vo Wisborgu, atď.) a dodáva filmu vysoké obrazové kvality. Vzhľadom k možnostiam vtedajších kamier boli všetky scény natáčané cez deň a následne kolorované (nočné scény na modro, podvečerné oranžovo...), ale z dôvodu už spomínaného súdneho sporu a ničenia kópií filmu je v súčasnosti prístupných hneď niekoľko verzií, z ktorých väčšina kolorovaná nie je. Preto film pôsobí miestami trochu rozpačito, keď sa scény podľa medzititulkov odohrávajú v noci, ale v záberoch evidentne svieti slnko.

Kapitolou samou pre seba je hudba. Tá síce v pôvodnej verzii filmu prirodzene absentovala, už v prvej polovici tridsiatych rokov bol však nahraný prvý zvukový sprievod (zložil ho Hans Erdmann) a od tej doby vzniklo veľké množstvo iných soundtrackov (a stále vznikajú nové, naposledy v roku 2002 od Géarda Hourbetta a Thierryho Zaboitzeffa).

Za zmienku stoja aj herecké výkony. Gustav von Wangenheim je v úlohe Huttera oveľa strašidelnejší než Max Schreck ako Orlock. Von Wagenheimov výkon je taký príšerný, až je to smiešne a bolo by ťažké nájsť niečo porovnateľné. Na druhú stranu jeho Thomas je vďaka tomu uveriteľný vo svojej prostomyseľnosti a naivite. Úplne iný výkon však podáva Max Schreck. V jeho upírovi sa snúbia charaktery podivného boháča a krvilačného zvieraťa, jeho charizmatický uhrančivý pohľad ostro kontrastuje s pohybmi vodnej krysy ktoré predvádza, je dokonalý archetypálny zloduch. O Schreckovi kolujú najrôznejšie povesti, tvrdí sa, že bol naozajstným upírom. Na základe tejto legendy dokonca vznikol film, v ktorom zažiaril Willem Dafoe ako Schreck. V skutočnosti to však vôbec nebola pravda. Max Schreck bol charakterový herec z divadelnej spoločnosti Maxa Reinhardta, ktorý hral po Upírovi ešte v mnohých filmoch a divadelných hrách. K mýtu o jeho osobe mohol prispieť aj fakt, že jeho meno sa dá z nemčiny preložiť ako Maximálna Hrôza. Vo filme je ešte zaujímavá postava Knocka v podaní Alexandra Granacha, ktorá v divákovej mysli neodbytne evokuje Dr. Caligariho nielen svojim šialenstvom, spojením s nadprirodzenými silami, ale aj svojím zjavom a prejavom.

Narácia je rámcovaná a fragmentizovaná medzititulkami ktoré ju zásadne relativizujú, sú totiž rozprávaním niekoho, kto zobrazované udalosti prežil, s ich aktérmi sa stretol a teraz podáva správu o nezvyčajných udalostiach ďalej. Tento motív, tak signifikantný pre expresionistické filmy, je tu ozvláštnený tým, že rozprávača nepoznáme, nevidíme a teda nemôžeme tušiť či ním je prostý Thomas, šialený Knock, bezradný mestský doktor Sievers, vedecky založený profesor Bulwer, alebo niekto, kto sa deja skutočne nezúčastnil, má teda len sprostredkované, teda subjektívne a nepresné informácie, čiže si vôbec nemôžeme byť istý "skutočnosťou".

A čo ďalej?

Pozoruhodné je, ako toto klasické dielo fascinuje a inšpiruje filmárov celé desaťročia po jeho vzniku. Pokiaľ sa na ozveny Upíra Nosferatu budeme pozerať z hľadiska celých diel, uvidíme mnoho filmov, z ktorých budú vysoko nad ostatnými vytŕčať dva. Prvý je mimoriadne zaujímavý počin Wernera Herzoga Nosferatu: Fantóm noci (Nosferatu: Phantom der Nacht, r. W. Herzog, 1979), ktorý je na mnohých miestach doslovnou kópiou Murnauovho filmu, má však zásadne odlišné vyznenie než pôvodný Upír. Herzogov netvor (v bravúrnom podaní Klausa Kinského) "nie je ona 'symfónia hrôzy' originálu, ale nešťastník, obeť nesmrteľnosti, ktorú vníma ako prekliatie času." 2 Kinski zvládol ambivalentnú úlohu kópie a zároveň protikladu Schreckovho netvora skutočne na výbornú, divák ktorý pozná predlohu si užíva každý meter tohto výnimočného filmu, otázne však je nakoľko by tento film dokázal zaujať človeka, ktorý o Upírovi Nosferatu nikdy nepočul.

Druhým pozoruhodným filmom je taktiež veľmi zaujímavé dielo, ktoré síce nepatrí do nemeckej kinematografie, je však s témou tohto článku späté tak bytostne, že mi nedá nespomenúť ho aspoň okrajovo. Hovorím o filme V tieni upíra (Shadow of the Vampire, r. E. Elias Merhige, USA, 2000), postmodernom spracovaní nejasností okolo osoby Maxa Schrecka, ktorý som už spomínal vyššie a ktorého úspech vzbudil novú vlnu záujmu o klenot expresionistickej kinematografie. Zásluhu na tom majú určite aj hollywoodske hviezdy, ktoré predviedli obdivuhodný kus hereckej práce (výborný John Malkovich ako F. W. Murnau a rovnako vynikajúci W. Dafoe ako Schreck) a tiež unikátne zrekonštruované scény z pôvodného filmu.

Pokiaľ sa na odkaz Upíra Nosferatu budeme pozerať z hľadiska prvkov filmu, uvidíme, že po jeho uvedení sa sémantické prvky v ňom prezentované udomácnili, ba priam zakorenili v upírskych a im podobných filmoch. Z hľadiska kinematografie sú však sémantické prvky tohto filmu menej dôležité ako jeho syntaktické prvky, ktoré de facto ustanovili horor ako žáner, aj s jeho pravidlami, princípmi a zákonitosťami. Upír Nosferatu je film ku ktorému sa filmári pri natáčaní (nielen) hororov obracali ako k modle, k filmovému svätému grálu; bol to pre nich starší brat, ktorého sa snažili dostihnúť a prekonať. Neskôr sa zo staršieho brata zmenil na otca a starého otca, ale mnohí dodnes túžia natočiť tak kvalitný a tak úspešný film akým je práve najlepší film nemeckého expresionistu Friedricha Wilhelma Murnaua.

1 Jiroušek, Martin (2003): Nosferatu: fantom noci, Katalog filmů 29. LFŠ, s. 88
1 Bernard, Jan & Frýdlová, Pavla: Malý labyrint filmu, Albatros Praha, 1988, s. 266

Zdroje
www.imdb.com
www.fwmurnau.de
www.nosferatumovie.com
www.filmmuseum-berlin.de
Bernard, Jan & Frýdlová, Pavla: Malý labyrint filmu, Albatros Praha, 1988
Blech, Richard & kolektív: Encyklopédia filmu, Vydavateľstvo Obzor, 1993