NÁVRATY: ŠŤASTIE PRÍDE V NEDEĽU

Ako súčasní diváci máme vždy viac zhovievavosti k filmom, od vzniku ktorých nás delí pomerne dlhý čas, než k filmom nakrúteným pomerne nedávno, či priamo v aktuálnom roku. Pravdepodobne dôsledkom tohto javu, som vnímal Lackov film veľmi pozitívnym pohľadom a dokonca som nemal výčitky k zábavnosti, hereckým výkonom či k jeho formálnej stránke. Lacko si ako terč svojej kritiky zvolil dobový obrovský záujem o športkovanie a veľmi nenásilnou formou polemizoval nad jednostrannou predstavou bezpracného nadobudnutia finančných prostriedkov, respektíve poukazoval na vidinu ľahko získateľného šťastia. Téma "športkovania" je stále aktuálnym fenoménom, ktorý prešiel vývojom a napriek tomu mu zostali všetky základné vlastnosti. Ľudia sa však zmenili a kolektívne tipovanie je už prakticky neznámym pojmom. Aj pri akceptácii tohto faktu, si ale myslím, že pohotovo a dynamicky nakrútená veselohra využívajúca rôzne formy filmového vyjadrenia -  má čo povedať aj dnešnému divákovi. Rozhodne je totiž aj napriek svojmu ideovému zameraniu, zábavnejšia a vkusnejšia, než ktorákoľvek porevolučná Československá a neskôr Slovenská komédia.

Dobová kritika sa ako to už pri tzv. "ľahšom filmovom žánri" býva, rozdelila na dva, či dokonca tri názorové tábory. Do toho prvého by som zaradil absolútne nekritické pochvalné postoje: "Režisér Ján Lacko vyrozprával nenáročný námet skúseného scenáristu Ivana Bukovčana plynulou filmovou rečou, ktorá na mnohých miestach isto srdečne rozosmeje diváka. Základný námet troch zúrivých športkárov, ktorým sa zdala byť hlavná výhra už-už v hrsti, by iste poskytol aj príležitosť pre ostrú satiru. No Šťastie príde v nedeľu ňou nie je. Je to skôr úsmev nad ľudskými slabôstkami ako ironizujúci výsmech."3

Druhá skupina recenzentov, ktorej názor zdieľam aj ja, sa na film zamerala oveľa dôkladnejšie, kriticky pripustila jeho nedostatky ale zároveň uznala divácke zameranie a možno nie príliš výrazne, ale predsa len prítomné výpovedné hodnoty: "Ide o komerčný, s profesionálnou rutinou urobený film. Obecenstvu, ktoré si ho obľúbi, prinesie dve hodiny striedavo vkusnej a vtipnej zábavy. Vo veselohernej tvorbe, ktorá nie je príliš na výške, neurobí síce prevrat, ale v týchto hraniciach ho môžeme považovať za pomerný úspech".4

V treťom tábore sa vyskytli názory úplne opačné a častokrát až, podľa môjho názoru extrémne kritické. "Tragédia niektorých filmov - a žiaľ, bývajú to práve veselohry alebo filmy, ktoré označujeme ako tzv. "ľahšie žánre" - je v tom, že vychádzajúc v ústrety filmovému publiku, neplnia ani tie najzákladnejšie ideovo-umelecké funkcie filmu ako umeleckej disciplíny. Film Šťastie príde v nedeľu patrí práve do kategórie takýchto diel. A v tom spočíva aj rozpor medzi názorom diváka na tieto filmy a medzi požiadavkami, ktoré na film vôbec, a teda aj na "ľahké žánre" kladieme. Aj v súčasnej nie najradostnejšej situácii v oblasti filmovej veselohry, ba vari práve v nej, to musím tak tvrdo povedať: žiaľ, obecenstvu sa bude Šťastie nesporne páčiť, diváci sa na ňom budú smiať."5

Film Šťastie príde v nedeľu patrí do skupiny príjemných, vtipných a svižne filmársky zvládnutých veseloherných diel. Jeho výpovedný presah korešponduje s komikou a ponúka uvoľnenie smiechom na samom sebe a to aj napriek dramaturgickej a realizačnej rozdrobenosti. Anna Kalinová vo svojom filmovom zápisníku v Kultúrnom živote zo dňa 14.3. 1959 píše: "No ani pre našu filmovú veselohru šťastie neprichádza len v nedeľu, ale cez rad všedných dní, a preto sa môžeme na tento film dívať ako na prísľub i správne vykročenie za ľahšou formou zábavnej veselohry, ktorú náš film, popri iných závažnejších úlohách, iste tiež nemusí obchádzať".6