AMATÉRSKY FILM NA SLOVENSKU I.

II. TECHNICKÁ HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ

Profesionálny filmový materiál, ako ho v dnešnej dobe poznáme, vznikol v roku 1891 v Spojených štátoch, kde si ho dal na šírku 35 mm patentovať vynálezca T. A. Edison. Je to neuveriteľné, ale v tejto pôvodnej šírke existuje dodnes, aj keď s menšími úpravami pre záznam zvukovej stopy.

Celkový ošiaľ z nového vynálezu oživujúcom statické fotografie, však začal postupne priťahovať nielen ziskuchtivých profesionálnych tvorcov ohurujúcich vlastným očiam neveriacich návštevníkov prvých kín, ale aj domácich amatérskych záujemcov, ktorí chceli takisto zachytávať udalosti okolo seba, ale 35 mm film bol pre nich pridrahý. Tlak a záujem ľudí bol natoľko silný, že už v roku 1898 akýsi, bohužiaľ už zabudnutý anglický technik, dostal nápad rozrezať Edisonov film na dve polovice o šírke 17,5 mm. Filmové políčko sa síce zmenšilo, ale na domácu projekciu to postačovalo. Nakrúcanie sa však realizovalo systémom negatív-pozitív, čo filmovanie značne predražovalo. Východiskom bolo ešte značnejšie zúženie filmového materiálu a zjednodušenie vyvolávacieho procesu. A tak prišla v roku 1921 na trh francúzska firma Pathé s objavom filmu o šírke iba 9,5 mm. Prišla aj s nápadom vyvolávať film priamo na pozitív, s tzv. inverziou. Technologický krok firmy Pathé bol významných pre napredovanie zľudovenia nového objavu.

Konkurencia však na seba nenechala dlho čakať. Obchodné úspechy firmy Pathé, ktorá spustila na svoj nový filmový formát samozrejme aj výrobu kamier a premietačiek, nie veľmi tešili americký koncern Kodak. Z ich laboratórií nakoniec vzišiel v roku 1922 nový amatérsky formát, takisto inverzný - 16 mm film. Kodak podobne ako Pathé spustil aj výrobu novému formátu oddaných kamier a premietačiek. Konkurenčný súboj medzi tzv. "deviatkármi" a "šestnásťkármi" trval skoro dve desaťročia, ale priebojnejší Kodak sa predsa len presadil na celom svete. Honba za ziskami a širšou nákupnou skupinou docielili, aby Kodak v roku 1932 rozdelil svoj formát takisto na dve polovice. Tak vznikla populárna "osmička" najužší, najlacnejší a tým aj najdostupnejší filmovací formát pre široké vrstvy. Amatérske filmovanie sa vďaka tomu začalo šíriť po celom svete a veľmi rýchlo zdomácnelo aj u nás.

Prví začali u nás amatérsky tvoriť obchodníci s fotografickou a filmovou technikou. Dôvod bol prostý. Keďže chceli filmovacie prístroje predávať, museli ich pochopiteľne aj ovládať. Filmovanie sa následne rozširovalo a delilo medzi zámožnejších, ktorí nakrúcali na 16 mm film a medzi chudobnejších, ktorým musela stačiť aj "šnúrka od topánok" ako 8 mm film posmešne prezývali. Kamery a premietacie prístroje na obidva formáty (16 mm, 8 mm) začali pomerne rýchlo vyrábať aj európske firmy ako Nizzo, Bolex, Eumig, u nás Suchánek (neskoršie Meopta) a za morom japonské filmy ako Canon, Fuji, Yashica a iní.

Postupne sa filmová technika, prakticky ako ktorákoľvek technika, zdokonaľovala a filmoví amatéri po celom svete sa stretávali s novými výzvami a problémami. K tým najvýznamnejším prevratom v amatérskej filmovej technike sa určite radí príchod firmy Kodak s novým formátom Super 8 aj so všetkou prístrojovou technikou. Písal sa rok 1965 a celý filmársky svet si myslel, že na klasickej 8-čke už nie je čo vylepšovať. Kodak prišiel s dokonale pripraveným výrobkom, že nik nemal šancu ho z trhu vytlačiť. V skratke vysvetlené, Super 8 je kazetový systém s navíjaním filmu vedľa seba s rozmerom obrazového políčka 4,22 x 5,69. Takéto zväčšenie obrazu umožnilo zmenšenie perforačného otvoru, ktorý sa posunul medzi deliace čiary, čím sa zdokonalilo problematické lepenie.(3) Kodak ale nezaháľal a čoskoro ponúkol zvukovú kameru, kde sa používala kazeta s nalepenou magnetickou stopou, čo umožňovalo snímať obraz s kontaktným zvukom. Keďže nebolo inej možnosti, museli sa všetci výrobcovia filmovej techniky preorientovať na Super 8. Stále však ostávali verní "šestnásťkári", ktorí sa spočiatku na Super 8 pozerali skepticky, ale postupne strácali dych, pretože dokonalý materiál S8 sa kvalitou vyrovnal 16-ke.

K technickým revolúciám však patria aj problémy. Slovenský neprofesionálny film ich mal vďaka nedostatku nových výrobkov a ponuky služieb veľkú škálu. Jedným z najväčších problémov bolo ozvučenie amatérskych filmov. Spočiatku boli amatérske filmy nemé, s tým sa samozrejme, amatéri nemohli dlho uspokojiť. Keďže využitie optickej stopy na 16 mm filme bolo z technických dôvodov pre amatéra nedostupné, podobne ako pri 8 mm filme, bolo jedinou alternatívou v 40. rokoch využitie gramofónu. Išlo však len o symbolickú náhradu, ktorej cieľom bolo vytvorenie hudobnej kulisy. Vynález magnetofónu posunul výrobu zvuku do inej polohy - dalo sa tvorivo pracovať s hudbou i hovoreným slovom. Problém so synchronizáciou však nakoniec vyriešila až magnetická stopa umiestnená priamo na filme.

Ale ani tu neskončili trápenia filmových amatérov. Nedostatok techniky potrebnej na lepenie magnetickej stopy, či prístrojov potrebných na ďalšiu prácu s filmovým materiálom, donútili amatérov vyrábať si veci "kutilským" spôsobom. Od elektroniky (úprava magnetofónov, výroba mixážnych pultov), cez elektriku (vyrábanie osvetľovacích telies a rôznych elektrických obvodov) až po chémiu (vlastné vyvolávanie filmov). A práve vyvolávanie filmov bolo umením, ktoré neovládal každý. Dnes už je situácia však úplne iná.