Finančne podporil

NOVINKY

RECENZIE

SCREENER

Trendy: FILMOVÁ ŠKOLA SERIÁLY NAJLEPŠIE FILMY TELEVÍZNE TIPY SLOVENSKÉ FILMY PRÁVE V KINÁCH

AMATÉRSKY FILM NA SLOVENSKU III.

článok

VI. ŽÁNRE A SUBŽÁNRE V AMATÉRSKOM FILME

Žáner je relatívne stále forma zoskupenia určitých (konkrétnych postupov), ustálených znakov, respektíve ich kombinácii. Filmový žáner závisí od témy, kompozície i formy technického, politického, kultúrno-spoločenského kontextu, teda od súčasného stavu filmového umenia a vedomia. A v neposlednom rade závisí od autorského postoja, od rukopisu, od štýlu, ktorý si vyberá určitý žáner - tak akosi aj ten-ktorý žáner vyžaduje (často až vnucuje) určitý štýl. (1)

Vznik a používanie žánrov sú ovplyvnené vnútornými a vonkajšími faktormi. Nositeľmi tých vnútorných sú samotné diela, naplňujúce priestory jednotlivých žánrov. Vonkajšie faktory sa dostávajú k slovu v okamžiku popisu, triedenia a zaradenia týchto diel. Význam žánru tak narastá v dôsledku potreby komunikovať a dorozumieť sa. V profesionálnej kinematografii, ale aj v odbornej filmovej reflexii, sa používanie rôznych kategórii žánrov stalo úplnou samozrejmosťou. Žánrové vyhranenia využíva taktiež oblasť výroby, distribúcie, či propagácie. Ako je to však v prípade amatérskeho filmu, ktorý odborná kritika prehliada a distribučné či mediálne praktiky sú mu úplne cudzie?

V amatérskom filme je najväčší záujem o používanie žánrových kategórii spojený s fenoménom rôznych prehliadok a súťaži (pozri kapitolu IV.), kde je potrebná tematická kategorizácia, pri ktorej hrá hlavnú úlohu práve žáner. V aktuálnom slovenskom amatérskom filme sa pracuje so základnou skupinou žánrov: dokument, reportáž, animovaný film, hraný film, experiment a videoklip. Každý autor sa pohybuje v oblasti zvoleného žánru, či v jeho presahoch podľa svojich technických a finančných možností, ako aj podľa tvorivých schopností a umeleckých ambícií. Prelomovou udalosťou v tejto oblasti bol vznik termínu "žánrový film", ktorý v roku 1933 prešiel z oblasti francúzskeho amatérskeho filmu do medzinárodného kontextu. Jeho vznik bol podmienený opäť filmovými súťažami a prehliadkami, kde sa filmy radili len do dvoch kategórii - film hraný a film dokumentárny. Vznik ďalších subkategórii súvisel s príchodom nových filmových formátov a porotcovia a organizátori súťaži boli postupne nútení zohľadňovať aj formálne a obsahové vybočenia premietaných filmov z dvoch základných žánrov. (2)

Dopad profesionálneho filmu s dôležitým žánrovým vyhranením na amatérsku kinematografiu, bol vždy evidentný a zároveň sa rozvojom televízie a kvality domácej videotechniky ešte viac zosiloval. V oblasti profesionálneho hraného filmu sú známe tri základné formy žánrových zoskupení, tri superžánre. Ide o dobrodružný film (ten pod sebou ukrýva kung-fu, sci-fi, vojnový film, detektívku, kriminálku, gangsterku, často historický film, a western), komédiu a melodrámu, všetky zodpovedajúce trom druhom katarzie. Amatéri sa tak čoraz viac snažili a snažia napodobňovať vzor z obrazovky televízie či plátna kina. Používajú k tomu len dva možné spôsoby. Buď sa snažia uchopiť originálne filmové dielo vo všetkých svojich aspektoch s plnou vážnosťou a rešpektom, alebo sa rozhodnú, čo je častejšie, pre ironický nadhľad a parodizáciu vzoru. U oboch týchto smeroch je zaujímavé sledovať nakoľko sa autorom podarilo udržať zvolenú žánrovú líniu a do akej hĺbky dokážu žáner reflektovať. Či pri napodobňovaní zostanú "iba" u tých najvýraznejších filmových prvkov, alebo majú snahu o hľadanie a aplikáciu menej výrazných formálnych znakoch žánru - napr. výtvarná štylizácia, druh uhlu záberu, špecifické využitie zvuku a hudby atď.

Český filmový teoretik Jiří Horníček tvrdí, že amatérsky film nebol na existencii žánru doposiaľ veľmi závislý. Zvýšená pozornosť televíznych dramaturgov a filmových historikov (bohužiaľ nie v našej krajine) o filmy nakrútené v amatérskych produkčných podmienkach, môže aj tu dodať žánrom podobnú dôležitosť, akej sa už tešia v profesionálnej sfére.

VII. DIVÁK A JEHO VNÍMANIE AMATÉRSKEHO FILMU

Percepcia amatérskeho filmu je ovplyvnená rôznymi faktormi na prvý pohľad podobnými ako pri profesionálnom filme (napr. odporúčania priateľov: "pozri si to, je to skvelé" či "tak takúto príšernosť si ešte nevidel..."), ale s jedným zásadným rozdielom. Inštitúcia amatérskeho filmu (ktorá je potrebná pre zhodu vysielateľa a príjemcu a taktiež reguláciu ich nezhôd) a znalosť diváka, že premietaný film je amatérskej produkcie, ovplyvňuje celkovú percepciu diela. Profesionálny film si za roky svojej existencie už vytvoril vlastný svet, vlastnú iluzívnu realitu, na ktorú sa môže odvolávať. Niečo podobné, ale úplne špecifické platí aj pre amatérsku kinematografiu. Filmový divák sa pri sledovaní bežného neprofesionálneho filmu stáva oveľa menej kritickým než v prípade bežného filmu. Zároveň za prepína do akéhosi modusu produkcie amatérskeho zmyslu, kedy vníma obraz, zvuk a ich obsahy ako niečo, čomu nemôže tak úplne veriť a podľahnúť. Inak povedané, je stále nad vecou.

Film ako súbor znakov produkujúcich významy a afekty, vytvára vlastnú realitu, ktorej divák stopercentne verí a nemá cielenú potrebu hľadať o odhaľovať prípadné formálne a obsahové chyby. Inak je to pri amatérskom filme, ktorý recipient vníma s neustálou snahou odhaliť každú prípadnú chybu. Neustále akoby cítil prítomnosť tvorcov za kamerou a mimo obraz, čo mu zabraňuje naplno prepadnúť filmovej imaginácii. Nie je to len dôsledkom neprofesionality tvorcov a ich techniky, ale aj inštitúciou amatérskeho filmu, ktorá sama o sebe definuje priradené diela ako "tie iné". Minutáž amatérskych filmov len málokedy presahuje 30 minút, čiže už samotná príprava diváka pred projekciou, je iná ako pri bežnom profesionálnom filme s priemernou celovečernou minutážou. Príprava, percepcia a katarzia - tri úplne odlišné faktory vnímania profesionálneho a amatérskeho filmu.

Iná situácia v samotnej percepcii amatérskeho diela však nastáva pokiaľ recipient nemá informácie o tom, že má svoje vnímanie prepnúť do už zmieneného modusu produkcie amatérskeho zmyslu a zostane v polohe postavenej na inštitúcii profesionálnej kinematografie. Amatérsky film sa tak pre recipienta zbavuje inštitúcie a ten ho berie ako bežne prijímané filmové dielo. Nemá snahu hľadať prípadné nezrovnalosti vo filmovej estetike, či v samotnej narácii (pokiaľ ide o hraný film) a akceptuje obrazy ako hodnoverné. Toto samozrejme platí, pri amatérskom filme aspoň základných kvalít vzdialených od rodinného videa.

Samostatným špecifikom je využívanie skutočných, či umelo vytvorených amatérskych záberov v profesionálnej kinematografii či v profesionálnej inštitúcii - napr. televízii. Napríklad v prípade found footage je zrejmé, že sa v nej stretávajú rôzne inštitúcie, pretože jej obrazy môžu pochádzať takmer odkiaľkoľvek - z rodinných filmov, televíznych relácii, hraných filmov, amatérskych filmov a pod. Vďaka tomu vzniká veľmi zaujímavá kombinácii inštitúcii. Dôležité je následne sledovať, ako si filmový materiál po prenesení do nového kontextu vždy uchováva niečo zo svojej pôvodnej inštitúcie. Amatérsky film, alebo záznam, použitý v hranom filme, alebo historickej relácii v televízii je v istom zmysle stále amatérskym filmom. Recipient bude vnímať jeho obrazy odlišne, než obrazy o ktorých vie, že boli nakrútené profesionálom. Akonáhle divák vie, že danú časť filmu nakrútil niekto ako on, má pocit, že jej môže viac dôverovať. Týka sa to najmä dokumentárnych filmov a strihových historických relácii využívajúcich amatérsky záznam upravený strihom v dokumentárnu výpoveď.

Amatérizmus sa vo svojej inštituciolizovanej podobe stal aj akýmsi premysleným štýlom profesionálnej kinematografie. Asi najvýraznejšie sa prejavil umelo vytvorený amatérsky štýl v kontroverznom dánskom manifeste režisérov Larsa Von Triera a Thomasa Vinterberga - Dogma 95. Sľub čistoty vytvoril nové pravidlá, ktorých výsledná podoba má veľmi blízko k neprofesionálnej tvorbe, ale skôr rodinného charakteru - čiže rodinného videa. Dnešní amatéri sa totiž v hranej tvorbe, častým využívaním stabilizátorov a statívov, čo možno najviac vyhýbajú očividnej nedokonalosti kamerových kompozícii. Snímky ako "Idioti" a "Rodinná oslava", čiže základné filmy manifestu, by podľa mňa amatér nikdy takto, po formálnej stránke, divácky provokujúco a iritujúco, nenakrútil. Má totiž o diváka núdzu a váži si každý pár očí. Autenticita sa totiž z dnešného hraného amatérskeho filmu úplne vytratila. Medzi ďalšie falošné využitie amaterizmu a praktík domáceho videa patria filmy ako "Záhada Blair Witch" a "Otvorené more". U oboch zaúčinkovala propagačná stratégia "skutočného príbehu" či "skutočnej udalosti". Ich simulácia amaterizmu je len snahou o dosiahnutie neexistujúcej autenticity. Extra prípadom je český režisér Petr Marek, ktorého filmy (Láska shora, České Pulp Fiction, Nebýt dnešní) sú nakrútene cielene "zle" a napriek tomu ide o teoreticky nesmierne premyslené projekty, ktorým nechýba úplná spontánnosť. Ide o hravé a divácky iritujúce diela, s poetikou postavenou na rôznych technických výpadkoch.

Podľa uvedeného by sa dalo konštatovať, že divák vníma amatérsky film ako niečo menej hodnotné, nudné a povrchné. Napriek akceptácii neprofesionálnej inštitúcie, alebo práve vďaka nej, vníma túto tvorbu ako "nehodnú" hlbšej pozornosti. Neprofesionálny film môže vyvolať tri druhy diváckych a kritických reakcii. Najčastejšie je to odmietanie, ďalej nezáujem a nakoniec okúzlenie spojené s konštatovaním, že chyby sú svojim spôsobom krásne a navyše môžu byť prejavom tvorivej hravosti.

Na rozdiel od neprofesionálnych maliarskych obrazov, či fotografie, je divákova percepcia amatérskej produkcie od začiatku zaujatá. Filmové vyjadrovanie sa totiž od fotografického, maliarskeho a hudobného líši aj v technickej náročnosti a v skĺbení niekoľkých umení súčasne (obrazové umenie, herecké umenie, spisovateľské umenie atď...). Zároveň si je dôležité uvedomiť, že amatérsky film, je len málokedy výpoveďou jediného človeka, čo je pravý opak napr. amatérskej fotografie. Tvorivá komplikovanosť tak stavia amatérsky film do náročnej východiskovej pozície, s ktorou musel a vždy aj bude musieť bojovať.

VIII. PROBLÉMY A ESTETIKA AMATÉRSKEHO FILMU

Témy amatérskych filmov sa neustále vyvíjajú a svojim spôsobom sú vždy prioritne odrazom stavu spoločnosti, kultúrneho zázemia a hlavného kinematografického prúdu. Neprofesionálna tvorba autorov v 40-60 rokoch bola tematicky a kvalitatívne úplne iná, ako tvorba dnešných amatérskych autorov. Jedným z dôvodov bola dostupnosť a finančná náročnosť výroby a postprodukcie filmového materiálu s ktorým sa pracovalo. Amatér si tak dvakrát rozmyslel, čo skutočne nakrúti. Ďalším faktorom odlišujúcim starý a moderný amatérsky film je celkový stav a problémy konkrétnej krajiny. Reflexia doby tak charakteristická pre historický amat. film, sa dnes úplne vytratila. Na prvé miesto sa pretlačila snaha napodobňovať a parodovať. Náročné témy zostali v úzadí, hraný amatérsky film chce predovšetkým baviť (aj keď sa mu to darí len skutočne výnimočne) a to nie len samotných autorov.

Historický, kultúrny a estetický relativizmus nám bráni vynášať absolútne hodnotenia filmov akéhokoľvek druhu. Hranice medzi amaterizmom (ten kto sa niečomu venuje zo záľuby, nie profesionálne - často s dobrou odbornou prípravou) a diletantstvom (ten kto robí niečo odborného bez odbornej prípravy) sú však často veľmi tenké a na našej amatérskej scéne sa až strácajú. Kedy však môžeme hovoriť o filmovej neschopnosti autorov? Ak sa im nedarí rozprávať príbeh obrazom? Ak vôbec nedokážu rozprávať? Napriek tomuto diskurzu pochybností, máme všetci v mysli istú schému, ktorú čas od času zapojíme, keď chceme zaradiť určitý film do určitého kontextu. Tou schémou mám na mysli normu klasického hollywoodskeho štýlu, chápanú empiricky a intuitívne. Výrobky majú mať určitý štandard a tak sa dá veľmi dobre rozlíšiť profesionálny hraný film od amatérskeho hraného filmu. Aspoň zatiaľ. Pri sledovaní amatérskych filmov, je zrejmé, že podstatná časť premýšľania o sledovanom, nie je prirodzená a vrodená, ale kultúrne vypracovaná. Filmársky nerušivý film je dôkazom naplnenia konvencii osvojených tvorcami aj divákmi. A práve chyby poukazujú spätne na existenciu istej gramatiky a uzákonenia, ktoré majú v zásade kultúrny pôvod. Chyby často poukazujú na hranice vyjadrovania a hranice samotného média. Technické chyby (rámovanie, nekvalitný zvuk), spojené s chybami v narácii, strihu a hereckých výkonoch, úspešne rozkladajú svet vytvorený fikciou a jeho vierohodnosť, napádajú podstatu estetiky a možnosť vytvoriť a udržať si správnu estetickú dištanciu. (3)

Réžia hraného filmu rovnako profesionálneho ako amatérskeho, je v jednoduchosti o zvládnutí priestoru ohraničenom zorným uhlom kamery. Priestor ktorý zaberá kamera, sa mení pri každom zábere. Preto musí režisér dôsledne organizovať každý filmový záber. Špecifikum filmovej réžie je v tom, že jednotlivé zábery, aj keď vznikajú takmer samostatne niekedy dokonca veľmi komplikovane, nakoniec musia vytvoriť jeden celok. V tejto súvislosti hovoríme o inscenácii (konkrétne rozvrhnutie postáv a rekvizít, vybraných do filmu, ich pohyb a herecké akcie vzhľadom na celý film) a aranžovaní (rozvrhnutie, rozostavenie postáv a rekvizít v jednotlivých záberoch). (4) Definície sú známe, v praxi je to však horšie. V nasledujúcich riadkoch sa na konkrétnych filmoch budem snažiť poukázať na rôzne druhy filmárskych a technických problémov v amatérskej hranej tvorbe.

Pri a pred prípravou ročníkovej práce som zhliadol niekoľko desiatok hraných amatérskych filmov rôznych žánrov a kvalít. V krátkych analýzach poukážem na najvýraznejšie chyby, spôsobujúce narúšanie imaginácie fiktívneho sveta filmu.

Pokračovanie o týždeň...

Citované zdroje

(1) Ciel, Martin (2004): Žáner v hranom filme a niekoľko súvislostí s dôrazom na druhú polovicu XX. Storočia - dobrodružstvo, komédia, melodráma. Zborník Žánr ve filmu, NFA, s. 91-105
(2) Horníček, Jiří (2004): Žánr v amatérské kinematografii. Zborník Žánr ve filmu, NFA, s. 86-90.
(3) Fila, Kamil (2005): Mini-encyklopedie filmového neumětelství - Pokus o typologii abnormalit. Cinepur, č. 37, s. 30-42
(4) Plítková, Marcela (2000): Filmový šlabikár. NOC Bratislava

autor Peter Konečný 26.9.2005

FILMOVÉ NOVINKY