OSCAROVÉ KONŠPIRÁCIE

Som vo finále, vyhrám?

Len málokto mohol spochybniť fakt, že tretí celovečerný projekt jedného z najúspešnejších režisérov súčasnosti Alejandra Gonzálesa Ińárritua (Amores Perros, 21 gramov) neskončí práve na tomto mieste. Reč je samozrejme o filme Babel. Nielenže ide o zaslúženú nomináciu, je dosť pravdepodobné, že práve nami, ako prvý spomínaný snímok bude najväčším ašpirantom na víťazstvo. Vopred odpisovať netreba ani šance ostatného projektu Martina Scorseseho, film Na druhej strane splnil presne to, čo sa od neho očakávalo. Svedčí to tiež o tom, že aj v starom rybníku sa niekedy dá chytiť majstrovský úlovok, tobôž, keď máte k dispozícii obzvlášť kvalitnú hereckú kompiláciu. Otázkou je či naše rozprávanie ostane v rovine fantazírovania, alebo sa premenená nominácia stane realitou. Uvidíme. Naše dumanie teraz presuniem k filmom, ktoré som doposiaľ nemal možnosť zhliadnuť, preto o zásluhách viacmenej z druhej ruky. Začína sa stávať nepísaným pravidlom, že medzi nominovanými nesmie chýbať Clint Eastwood. Po Tajomnej rieke a Milion dollar baby si síce vybral ročnú dovolenku, ale medzi top 5 nechýba ani tentoraz. A nie je to návrat hocijaký. Mať dva filmy v oscarovom súpolení naraz je umenie a ako vidíme nie nič nereálne. Prvý z nich síce bojuje „len“ v technických disciplínach (Zástavy našich otcov), no Listy z Iwo Jima si okrem nominácie na film roka vyslúžili čestné miesto aj v pozorne sledovanej sekcii režisérov a pôvodného scenára (zvukový strih nevynímajúc). Nechcem byť priveľmi skeptický, ale v tak silne nabitej konkurencii štábu okolo Eastwooda nedávam veľkú šancu, minimálne nie v hlavných kategóriách. Ešte väčším prekvapením by bol triumf šťuky medzi nominovanými, filmu Malá Miss Sunshine, v týchto dňoch brázdiacim naše kiná. O tom, že za málo peňazí veľa muziky tu platí dvojnásobne. Na strane druhej má o niečo vyššie ambície depresívne ladená novinka Stephena Frearsa (Pekné svinstvo) Kráľovná, sledujúca život britskej kráľovskej rodiny po tragických udalostiach spojených so smrťou, ľudmi obdivovanej a milovanej Lady Diany. Na 79. ročníku odovzdávania najprestížnejších filmových cien však budú s určitosťou miešať karty iné snímky. To by sa nemuselo týkať Helen Mirrenovej, ktorá už jednou rukou siaha po zlatistom „naháčovi“. Z osobného pohľadu favorizujem Inarrituov Babel v tesnom mikrosúboji s „Martyho“ krimi na starý dobrý spôsob - Na druhej strane.

Bude sa opakovať scenár ostatného ročníka...

... v ktorom celkom senzačne triumfovala snímka spočiatku sa zdajúca bez akýchkoľvek šancí? Isto si spomeniete ako ste takto pred rokom, presne o tomto čase, z každej strany načúvali do neba volajúcim hlasom vzývajúcim po víťazstve chúlostivej homosexuálnej snímky Anga Leeho (Tiger a drak), Brokeback Mountain. Kontroverzne ladená nádielka otvorenej netradičnosti nakoniec prekvapujúco podľahla svojim prešpikovaným ambíciám. Ale kto čakal, že sa v tomto prípade bude konať prekvapenie aj na úkor dôstojne akademicky zladeného (a pre samotných akademikov naservírovaného) Mníchova Stevena Spielberga? Tu sa ukázal silný patriotizmus a potreba zviditeľniť strach z nejasnej budúcnosti. World Trade Centre padlo, Amerika je hore nohami a Paul Haggis na minútu presne pustil pero z rúk a „popadol“ kameru. Výsledok? Oslavné fanfáry pre angažovaný Crash. Zaslúžene? Podľa mňa, aj napriek svojej nechutnej prvoplánovosti a hre na strunu „odbornej poroty“, film oblbol ľudí natoľko (vrátane mňa), že sa čoskoro zabudlo na análny sex Jaka Gyllenhaala a Heatha Ledgera. Súdiac teda z neďalekej minulosti, nehovor hop, kým nepreskočíš. Prehnaným „patriotizmom“ (berte s rezervou) smrdí aj tohtoročný domáci ašpirant, v tomto prípade v opačnom garde (Listy z Iwo Jima), ten však očividne nestíha za svojimi súpermi a prekvapením je už vôbec to, že je medzi nominovanými. Moja odpoveď na otázku položenú v úvode teda znie: Nie. Prekvapenie by sa tentoraz hlavnej kategórii malo vyhnúť. Dúfajme!