VEREJNÍ NEPRIATELIA – INÝ POHĽAD

Scenár, ktorý neponúka veľa

Snímke je tiež vyčítaná akási chladnosť, absencia emócií. S týmto názorom sa do veľkej miery nestotožňujem, nakoľko najzaujímavejšou rovinou filmu je tá melodramatická, reflektujúca vzťah Johnnyho a Billie. Melodráma sa do gangsterského filmu ako takého vkrádala prakticky od samého začiatku. Vytratila sa až pri Scorseseho autentických a naturalistických mafiánskych eposoch. Skvelý soundtrack, pozostávajúci ako z dobovej tak i súčasnej hudby, ponúka nejednu melódiu, ktorá podfarbuje zväčša melodramatickú rovinu nenaplnenej lásky.

Okrem spomínanej línie ponúka scenár zopár nervy drásajúcich momentov (červená na semafore, Dillingerova prechádzka po policajnom oddelení alebo samotné, skvelo zostrihané finále). Avšak vzhľadom na minutáž ponúka príbeh trochu málo. Pozrime sa na to, koľko toho za približne rovnaký čas stihli Scorseseho Mafiáni, ktorí priniesli hotovú kroniku vzostupu a pádu jedného gangstra. Alebo si za príklad zoberme snímku, ktorá dala bodku za gangsterkou 30tych rokov – Búrlivé dvadsiate roky. Tie okrem troch rozpracovaných charakterov zároveň novátorsky vykreslili dobu, a síce predovšetkým Prohibíciu. Vo Verejných nepriateľoch sú detailnejšie rozpracované len dva charaktery a spoločenskej situácii sa scenár venuje pramálo.

Na rozdiel od väčšiny žánrových titulov tu chýbajú zaujímavé, charizmatické vedľajšie postavy najmä na strane zločinu. Postavy Homera (Stephen Dorff) a Baby Face Nelsona (Stephen Graham) sú síce výborné obsadené, no zamrzí ich nevyužitý potenciál. I keď chvíľkami to vyzerá, že vášnivý Graham sa hrá na kultové kreácie Joea Pesciho (Mafiáni, Kasíno). Naopak, obsadenie Franka Nittiho (2), údajnú pravú ruku Al Caponeho, je výsostne nezaujímavé.    

Gangster gentleman a romantik

Poňatie samotnej postavy Johna Dillingera narúša azda najstaršiu a najzaužívanejšiu žánrovú schému – vzostup a pád gangstra. S Dillingerom sa stretávame s už ako ostrieľaným kriminálnikom ťahajúcim svojich kumpánov z basy a nie v období „pestrého“ detstva a prvých prehreškov. Samozrejme, tragický koniec je neodvrátiteľný, a tak ako takmer všetky postavy gangstrov v tzv. zlatej ére od Rica (Malý Cézar, 1930), cez Tonyho Montanu (Zjazvená tvár, 1932), až po Eddieho Bartletta (Búrlivé dvadsiate roky, 1939), aj Dillinger nachádza svoj koniec na ulici a riekne svoje posledné slová.

Dillingera na rozdiel od spomínaných kolegov nezaujíma kariérny vzostup, či imperializmus. Nepachtí za mocou. Ako vraví jeho filozofia, žije pre dnešok, zo dňa na deň. A keď potrebuje finančné prostriedky, proste si vylúpi banku. V očiach obyčajných ľudí je hrdinom (peniaze prostých ľudí ho nezaujímajú) so sexepílom a spôsobmi, s ktorými očarí krásnu Billie. Jednoduché dievča v šatách za 3 $ s guľatými očami a podmanivým úsmevom. O jeho zaľúbenosti svedčí i fakt, že je ochotný sa stiahnuť do úzadia a utiecť s ňou ďaleko za hranice USA.

Vzťah Dillingera k Billie je do istej miery žánrové nóvum, nakoľko ženské postavy bývali zväčša „na okrasu“. Boli symbolom spoločenskej prestíže, nástrojom fyzického uspokojenia, čo sa týka priorít jednoducho na druhej koľaji. Oscarová Marion Cotillard nie je rozkošná iba po fyzickej stránke, ale jej presvedčivý výkon vrcholiaci pri brutálnom policajnom vypočúvaní, musí presvedčiť snáď každého.