7.0

Filmová recenzia

"Napoleon zločinu," je prirovnanie, ktoré slávny detektív Sherlock Holmes použil na svojho úhlavného nepriateľa, Jamesa Moriartyho. Spisovateľ Doyle ho primárne vymyslel preto, aby sa mohol svojho literárneho hrdinu z únavy zbaviť a vrátiť sa tak k písaniu historických románov. Moriartyho do knižného sveta uviedol novelou "The Final Problem," ktorá čiastočne inšpirovala aj súčasný hollywoodsky sequel a predznamenáva tak trpké finále v švajčiarskom pohorí.

Rok 1891...

Smutný život akademického profesora si Moriarty kráti vymýšľaním diabolských plánov. Šampión boxu, autor knihy o dynamike asteroidu a matematický génius si do svojej vražednej rovnice tentoraz zarátal okrem iných oboch súrodencov Holmesových, Watsona, novú pani Watsonovú, vreckárku Irene Adler, cigánsku vešticu a britského generála na dôchodku. Jej výsledkom majú byť zničené medové týždne, napínavý šachový súboj a svetová vojna. Vo voľnom čase záhradničí, kŕmi holuby v parížskych záhradách, počúva Schuberta a keďže je milovník opery, užijeme si s ním niekoľko záberov z Mozartovho Dona Giovanniho.

Hra, ktorú rozohral, vyzerá nasledovne:

Na prvý pohľad je pokračovanie dobrodružnej detektívky zábavné, výbušné s množstvom znamenite naaranžovaných dialógov, efektnej akcie s výborne gradujúcim dejom. Kritizovať sa nedá ani historický kontext konca 19. storočia zasahujúci do mnohých situácií.

Pán režisér Guy Ritchie nás bez sekundy nudy vedie od jednej vypointovanej scény k druhej v troch rôznych krajinách.

Pán Zimmer predviedol ďalší bubnujúci hudobný sprievod okorenený o rómsky folklór.

Keď sa ale pozriete trochu bližšie...

Kúsky skladačky do seba zapadajú s chirurgickou presnosťou a fungujú možno až príliš priamočiaro. Príbeh je zúčtovaním dvoch postáv, jeho vyvrcholením nie je vyriešenie zložitej hádanky, ale odpoveď na otázku: Kto vyhrá? Minimálne z pohľadu sympatií triumfuje dvojica Sherlock, Watson. Súhra ich hereckých predstaviteľov pôsobí rovnako idylicky ako po desiatkach rokov manželstva.

Je problém na strane nepochopeného Moriartyho?

Okolo zločinca-intelektuála sa nerozprestiera taká hustá hmla tajomna ako okolo zločinca-čarodejníka z minulej časti. Profesor nie je desivý, ani nepredvídateľný. Je to len taký džentlmen z vyššej spoločnosti, ktorý pôsobí ako znudený mafián. Prečo len tvorcovia vybrali z ponuky Gary Oldman, Sean Penn, Javier Bardem seriálového herca Jareda Harrisa (Mad men, Fringe) ako filmového antagonistu? Ide mimochodom o syna zosnulého predstaviteľa Dumbledora, Richarda Harrisa.

A majú všetky Holmesove dedukcie logiku, alebo sú len dávkované s takou dynamikou, že nad nimi divák nestíha premýšľať? Nie je občas Ritchieho akcia kopírovaním samej seba? Odpovede na tieto záhady musí divák nájsť sám...

Nech sa Arthur Conan Doyle chcel svojej najslávnejšej postavy zbaviť z akokoľvek nezmyselných pohnútok, nerátal s negatívnou odozvou publika. Podobne, ako ho po mnohých rokoch z finančnej núdze vzkriesil z mŕtvych, tak komerčné zámery prinútia Sherlocka vrátiť sa do kina treťou časťou. Vôbec by to nevadilo, keby scenáristi vymysleli náročnejší prípad.

Hra môže pokračovať...

Sherlock Holmes: A Game of Shadows (USA, 2011, 129 min.)
Réžia: Guy Ritchie. Námet: Arthur Conan Doyle – postavy. Scenár: Michele Mulroney, Kieran Mulroney. Kamera: Philippe Rousselot. Strih: James Herbert. Hudba: Hans Zimmer. Hrajú: Robert Downey Jr., Jude Law, Jared Harris, Rachel McAdams, Noomi Rapace, Stephen Fry