Sector.sk
Kinema.sk
Onlinehry.sk
Plnehry.sk
Funny.sk
Pikosky.sk
Rozpravky.sk
Prihlásiť sa
RSS
Udalosti > Tri tváre Cinematiku: Vojtek, Remo, Třeštíková
Untitled Deadpool Sequel
Hostiles
The Post
I, Tonya

TRI TVÁRE CINEMATIKU: VOJTEK, REMO, TŘEŠTÍKOVÁ

Počas minulého víkendu sa v Piešťanoch odohral deviaty ročník filmového festivalu Cinematik. Kúpeľné mesto privítalo svetové novinky...
Počas minulého víkendu sa v Piešťanoch odohral deviaty ročník filmového festivalu Cinematik. Kúpeľné mesto privítalo svetové novinky...

Počas minulého víkendu sa v Piešťanoch odohral deviaty ročník filmového festivalu Cinematik. Kúpeľné mesto privítalo svetové novinky, raňajkovať ste mohli so študentskými kraťasmi a zaspávať po projekcii hororu. Cenu divákov si odniesla írska čierna komédia Kalvária o kňazovi, ktorému sa počas spovede niekto vyhráža smrťou. Životu homosexuálov sa venovala trojica výnimočných príbehov – počnúc komorným trilerom kanadského tvorcu Xaviera Dolana Tom na farme, ktorý vyvolával mrazenia hitchcockovskou atmosférou. Strach vzbudzoval aj Neznámy od jazera, kde sa na pláži v komunite okrem novej lásky otvára aj vyšetrovanie zmiznutia. Nástup epidémie AIDS zobrazovala pochmúrna dráma The Normal Heart od zväčša televízneho režiséra Ryana Murphyho (Glee, American Horror Story). Okrem iných kinematografických kuriozít však festival patril hlavne trojici domácich (československých) tvorcov.

Tvár prvá: Jaro Vojtek

Diváci mohli vidieť v svetovej premiére novinku dokumentaristu Jara Vojteka, ktorý pred niekoľkými rokmi zaujal filmom Hranica odohrávajúcom sa v rozdelenej dedine Slemence. Počas festivalu uviedol poviedkovú drámu Deti sledujúcu rodinné vzťahy počas ťažkých životných skúšok – ako je autizmus dieťaťa či odlúčenie rodiča. Očariť mohlo hlavne nežné, citlivé zobrazenie porúch lásky – predsa túžbou každého dieťaťa je byť milované.

Prečo ste sa rozhodil tentoraz nakrútiť hraný film?

Mnohé situácie nemožno do dokumentárnych filmov dostať – napríklad, keď sa ich hrdinovia boja zverejniť, alebo ich jednoducho nie je etické nakrútiť. Takéto limity však pri hranom filme režisér nemá. Po prvý raz som pri filmovaní zažíval luxus vytvoriť akúkoľvek predkamerovú realitu – a zopakovať scénu dovtedy, kým som bol spokojný s jej autenticitou.


Myslíte si, že poviedky dokážu diváka zaujať viac ako jeden lineárny príbeh?

Takto som nad filmom neuvažoval. Ale poviedky vo filme DETI vytvárajú jeden lineárny príbeh – avšak skôr ako dejový - je to pocitový. Sú to malé „eseje“, ktoré na seba nadväzujú a katarzia prichádza až v  poslednej poviedke.

Pre mňa spoločnou myšlienkou všetkých príbehov bolo, že všetky deti túžia byť milované.

Aj táto myšlienka môže byť hlavná. Každý divák si z filmu môže vziať niečo vlastné. DETI možno vnímať tak, že láska je to najhlavnejšie, po čom človek v detstve túži a niekedy ju nedostane ani celý život a potom ju hľadá. A niekedy aj nenájde.

Vo filme boli dve pre mňa veľmi zaujímavé témy: autizmus a väznice. Nechceli ste sa im venovať aj zvlášť?

Práve som dokončil dokument Tak ďakeko, tak blízko, v ktorom skúmam život autistických detí a bude mať premiéru približne v decembri. Nakrúcať som ho začal ešte pred filmom DETI. Až potom som sa rozhodol téme venovať priestor aj v krátkej poviedke. A to väzenské prostredie bolo pre mňa len odrazovým mostíkom na príbeh, ktorý po ňom nasleduje.

Nie je dnes podľa vás na Slovensku priveľa sociálnych drám?

DETI podľa mňa nie sú sociálnou drámou, ale skôr filozoficko-esejistickým pohľadom na vzťahy. Spoločenské pozadie je len naznačené, ale nevenujem sa mu do hĺbky. Sociálnych drám je na Slovensku asi toľko, koľko ich potrebujeme. Podľa mňa nám chýbajú kinohity, veselohry.

Tvár druhá: Miro Remo

Cinematik uviedol v slovenskej premiére aj celovečerný debut mladého filmára Mira Rema pod názvom Comeback, ktorý súťažil aj v sekcii dokumentárnych filmov v Karlových Varoch. Režisér v ňom sleduje návrat dvoch väzňov na slobodu – ich každodenné problémy v snahe začleniť sa späť do spoločnosti. Na rozdiel od jeho predchádzajúcich filmov Arsy Versy, alebo Vrbovský veter pôsobí Comeback nečakane vážne, spoločensky dôležito, vnárajúc sa do najtemnejších priepastí väzenskej mysle a slovenskej byrokracie.

Čo je podľa vás pre väzňov najťažšie pri resocializácii?

Čas. Pred ním nikto neutečie, obzvlášť ak máte register trestov dlhší ako pokladničný blok z Tesca. Spomeňte si na svojich posledných päť, desať rokov dozadu a predstavte si, že by jednoducho zmizli a razom preskočíte o dekádu ďalej, z basy na slobodu. Dobehnúť život sa nedá, mnohí sa potom o to v zrýchlenom životnom konaní pokúšajú. Zväčša však končia vo víre recidívy. Ak človek pokorne nesklopí hlavu a neudrží krok, nedokáže to. Ale koľkí z nás „slobodných“ by to dokázali?

Ako ste našli svojich hlavných hrdinov?

Bola to súhra okolností. Nakrúcali sme v base v Ilave reintegračný šot pre jednu francúzsku produkčnú spoločnosť, niečo ako Amnesty International. Naša práca sa im páčila a tak došlo ku bližšej komunikácii medzi mnou a riaditeľom väznice. Povedal, že máme dvere naďalej otvorené. Vedenie bolo také ústretové, že nám pomohlo s výberom vhodných kandidátov. Chceli sme len, aby odsúdení do roka opustili brány väzenia, nech ich môžeme sledovať dnu i vonku. Z pôvodne šiestich vybraných sme napokon vo filme použili dvoch.

Comeback ste natáčali viac ako tri roky. Prečo to trvalo tak dlho?

Veľa vecí sme skúšali, učili sa. Experimentovali sme s formou i obsahom, napokon je to moja magisterská práca na VŠMÚ. Navyše mám najradšej, keď príbeh píše samotný život. Ďalším faktorom dokumentárneho filmu je schopnosť priblížiť sa k postave. To chce nielen čas, ale i reálne gestá, aby vôbec nejaká dôvera vznikla. Náš koncept sa neustále menil aj vplyvom možností vstupovať do priestoru väzenia. Stalo sa dokonca i to, že vybraná postava bola presunutá do iného väzenia a všetky informácie o jej presune podliehali utajeniu. Tak sme sa s ňou vo filme rozlúčili a v reálnom čase vymýšľali čo dnes nakrútiť, keďže sme už boli v base. Dôvodov je neúrekom, iste by sa našli desiatky ďaších.

Vzťahy s vedením Ilavskej väznice ste v našom minulom rozhovore hodnotili pozitívne. Zmenilo sa odvtedy niečo? Bola spolupráca bezproblémová?

Spoluprácu z mojej strany hodnotím aj napriek rôznym problémom so vstupmi do basy kladne. Môžem povedať len jedno: Ďakujem. Vedenie väzenia ako aj ľudia, ktorí na nás dohliadali, nám pomáhali a vychádzali v ústrety. Ako som už vravel, mali sme rôzne plány a sny. Boli aj také, čo neprešli sitom „cenzúry“ štátneho aparátu. Pôvodne sme chceli do basy doviezť retiazkový kolotoč. Vo víre recidívy nakrútiť silný metaforický obraz väzňov na kolotoči v začarovanom kruhu recidívy. Že sa to nepodarilo, ma mrzí zo všetkého najviac. Bolo to v období rôznych interných problémov vedúcich až k výmene riaditeľa. Vtedy sa údajne na riaditeľstve Zboru väzenskej a justičnej stráže v zložke žiadostí o povolenie vstupu objavil i pokyn nevpúšťať média, či filmárov do väzenia. Kolega filmár, ktorý tiež žiadal o povolenie nakrúcať v Ilave mi vravel, že na vrchu zložky bol veľký nápis: „Ani Remo, Comeback“. Škoda, že slovenský film prichádza o takéto obrazy.

Vsunuli ste do filmu aj paralely k vlastnému životu, aby ste sa dokázali vcítiť do hrdinov?

Viac ako 10 rokov dozadu k nám domov prišlo predvolanie na políciu v našom okrese Ilava na meno Miroslav Remo. Otec sa vrátil domov, že vraj sa splietli a predvolali mňa a nie jeho. Voláme sa rovnako. Šiel som teda na políciu, kde som bol konfrontovaný s fotografiami vykradnutých áut. Že na mieste činu sa našla aj krv, nech sa priznám. V tú noc sme šli z bordelu. Chodievali sme tam na pivo, mnohé podniky v Ladcoch vtedy zavreli. Pre nevhodné poznámky opitého kamaráta, ktorý babám vo vnútri vravel: „Kurvy nebuďte kurvy!“ sme pivo ani nedopili a skoro sme dostali cez držku. Obchádzali sme ešte raz pre istotu krčmy, či niekto nezostal sedieť vo dvore pohostinstva až do rána ako zvyčajne v tom období. Zrazu prišli policajti a legitimovali nás. Prešiel týždeň a mne brali krv v ilavskej nemocnici, keďže som sa odmietal priznať ku krádeži autorádií. O týždeň neskôr vraj DNA expertíza potvrdila, že to bola moja krv, ktorá sa našla na mieste činu. Rozčarovaný som odchádzal domov. Policajt sa lúčil slovami: „Ďalej už prípad preberie kriminálka“. Zvláštne je, že dodnes sa nikto ohľadne prípadu neozval. Vtedy som sa naposledy vcítil do tejto „hrdinskej“ úlohy, aj keď ťažko sa v súvislosti s týmito vecami hovorí o hrdinstve. V zásade všetky moje filmy do istej miery, aj keď niekedy poriadne vzdialenej súvisia s mojím vnímaním a prežitými situáciami.

Ako ste ako tvorca zasiahli do zachytenej skutočnosti?

Subjektívne v dokumentoch nezvyknem ohýbať skutočnosť nad rámec pravdivosti, chcem sa ešte ráno vedieť pozrieť do zrkadla. Pravda je krása, ona je skutočným umením.

Tvár tretia: Helena Třeštíková

Festival uviedol profil českej dokumentaristky a počas krátkeho obdobia aj ministerky kultúry, Heleny Třeštíkovej. Témy jej filmov sa zaoberajú medziľudskými vzťahmi bežných ľudí, seriál z 80tych rokov Manželské etudy napríklad sledoval osudy mladých párov. Zvlášť významná je jej záľuba v časozbernej metóde natáčania – film Súkromný vesmír je dejinami českej rodiny v kontexte meniacej sa politickej situácie.

Príbeh ktorého vášho hrdinu vás najviac zasiahol?

To je těžké říct. Já prožívám všechny sledované příběhy dost intenzivně. Hodně jsem se trápila situací Marcely z filmu "Marcela" poté, co jí tragicky zemřela dcera. Každé nové uvěznění Reného jsem vnímala jako prohru mé víry v lepší pokračování jeho osudu.

Kiná dnes premietajú Chlapčenstvo, ktoré režisér natáčal 12 rokov. Vy ste skúmali život jednotlivcov 37 rokov a bežný divák o tom vie málo. Nie je to škoda?

To je osud dokumentů, že jsou méně atraktivní pro běžné diváky než hrané filmy. Film Chlapectví jsem viděla a ohromně se mi líbil.

Čo je najťažšie pri natáčaní časozberného projektu?

Točit film časosběrnou metodou je sázka na nejistotu. Na začátku je jen stručná idea a vše další se pak děje v průběhu dlouhodobého natáčení. Každá etapa přináší nějaká překvapení, je třeba být stále flexibilní a pružně reagovat. To je permanentní dobrodružství, které mně zajímá. Zatím naštěstí nikdo ze sledovaných hrdinů nechtěl opustit projekt předčasně. Asi nesložitější je pak práce ve střižně, kdy je potřeba z chaoticky nasbíraného materiálu udělat filmový tvar.

Je ťažšie vo filme zachytiť osud jednotlivca alebo spoločnosti?

Moje idea je přes jedince zachytit společnost, dobu a její témata. Točit širší projekt o osudu celé společnosti si moc nedovedu představit. To bych určitě neuměla.

Čím je plynutie času takou atraktívnou témou?

Mně zajímá změna. Čas přináší změny, nic není stabilní, vše se drobně či více posouvá a to je moje téma.

2014-09-2121.9.2014 | Marek Hudec




login facebok
Fotogaléria k článku


Kinema na Facebooku
Kinema na Facebooku
Prichádza do kín
Prichádza do kín
Anketa
Anketa
Vaše názory
Vaše názory
ĘÎÍŇĹÍŇ ĚŔĐĘĹŇČÍĂ. Ęîěďëĺęńíîĺ číňĺđíĺň-ďđîäâčćĺíčĺ ńŕéňîâ áĺç ďîńđĺäíčęîâ č ďĺđĺďëŕň â îäíîě ěĺńňĺ! Ńáîđ đŕçëč÷íűő áŕç ... >
D-Slast Jedi-SK | Justice League
Tak a James Wan bude aj po Titule KRDUH(rozumej KRÁĽ DUCHÁRSKEHO HORRORU) ocenený aj Titulom KRTEK(KRÁĽ TEMNÉHO KOMIKSU)... >
Ivsal | Snehuliak
Už dávno som nevidela tak pokazený film natočený podľa tak dobrej predlohy. U mňa obrovské sklamanie. >
D-Slast Jedi-SK | Hostiles
Tak TOTO je DRSŇÁRNA. Brutálny herecký MEGAKONZZZERT. Wes Studi....fúúúha. Absolutórium Westernonium: 16/10. A idem sa z... >