SMRTONOSNÁ PASCA 4.0

Wiseman mieša dokopy všetky ingrediencie „akčákov“ nového milénia. Pomaly vymizne postava neohrozeného hrdinu, ktorý sám dokázal nakopať zadok všetkým, čo sa mu postavili do cesty (a zachrániť svet, USA, či aspoň mrakodrap alebo lietadlo). Takýto typ hrdinu sa stáva evidentne prežitkom 90. rokov. Nové storočie chce zrejme hrdinu iného: s pomocníkmi, technikou, používajúceho všakovaké vymoženosti na v podstate to isté. Podľa môjho názoru to neprospelo už Bondovi: prekopanie jeho „mýtu“ v Casine Royale mne až tak nešmakovalo, skôr naopak. Preto mi bolo ľúto, že niečo podobné sa stalo aj McClaneovi.

Jedným z najväčších „defektov“ štvrtej Pasce je podľa mňa sidekick (pomocník hlavného hrdinu). McClane ho nikdy doteraz nepotreboval (Zeus v trojke nebol celkom sidekick) a vždy mu to vyšlo. Hacker Matt Farrell (Justin Long) je celkom zbytočný. Iste, vďaka nemu si tvorcovia môžu zaspomínať na staré diely („Už ste niekedy niečo také zažili?“), no to je celkom prvoplánové. Rovnako zrejmé je aj to, že vďaka účasti Farrella môže McClane reflektovať svoje hrdinstvo, ale neodpustím si otázku: na čo? Čo by sa stalo, keby opäť „iba“ nakopal zadok „tým zlým“, zachránil čo treba a bolo by vybavené? Osobne by som sa asi zabával viac, tieto dialógové vsuvky mi prišli zbytočné a trápne.

Okrem toho, snaha motivovať McClaneove konanie je tiež celkom zbytočná. Rodinná línia má v predchádzajúcich Pascách svoje miesto, a je vari dobre, že takmer výlučne mimo hlavného príbehu (a obrazu). Tu príde k prepojeniu a je to na škodu veci. McClaneovi to nepridáva ani na uveriteľnosti, ani na ničom inom. Aj sidekick, aj motivovanie Johnovho konania je nepochybne symptómom nového hrdinu akčných filmov. Škoda, že si to odskákal práve McClane (a Bond). Oni totiž boli niekým iným. 

Ide nepochybne o ústupok voči divákom. Producenti a režisér musia zohľadňovať hlavne publikum (čo sa prejavilo aj na toľko diskutovanom ratingu Pasce – PG-13). McClanove hlášky už nie sú také nápadité („Myslíš, že máš proti nám šancu, kovboj?“ „To vieš že mám, dobytok!“ ). Okrem toho, už ich prednáša len tak, z povinnosti, bez duše (pri povinnej „Yippeeeeeeee Ki Yay, Mother....“ som sa neubránil smiechu, ale nie od radosti, bohužiaľ). Okrem toho, film musí mať aj patričný ideologické zázemie: vlajka musí pekne viať, ohrozená musí byť bezpečnosť nevinných Američanov (najlepšie všetkých, nech to už stojí za to) a 11. september tu má tiež svoje miesto. Politické problémy, ktoré sa tu objavujú, sú trápne, nemajú výraznejšie opodstatnenie, na mňa pôsobili rušivo. McClane sa s ideológiou nikdy príliš „nesr...“, a ani mu to nesluší, prepotené tielko mu seklo viac. Apropo, prestal piť, takže už nemá opicu, keď sa s ním stretávame. 

A samotná akcia? Prehnaná, ako sa na novodobý „akčák“ patrí. Je tu všetko: gumená Aziatka a spider-boy ako protivníci, súboj so stíhačkou, výbuchy, záchrany v poslednej chvíli, jednoducho všetko, na čo si spomeniete. Len škoda, že hlavný záporák v podaní Timothyho Olyphanta je nemastný neslaný, ani približne sa nevyrovná bravúrnym Alanovi Rickmanovi či Jeremymu Ironsovi z predošlých dielov. Pkrem toho, príbeh je vlastne len niťou, na ktorú treba toto všetko navliecť (aj v tom vidieť výrazný posun oproti predošlým častiam). Nie, nie je to celkom stupídne, sú aj oveľa horšie filmy. Ale je to všetko príliš umelé, vykalkulované, trčí z toho konštrukt, ktorý mne znechutil dosť veľa zábavy. Aby to všetko pôsobilo hladko, treba zabávať, a to sa dnes musí politicky korektne, veľkolepo a s ratingom PG-13.

Ale aby som len nehanil, treba pochváliť technické spracovanie, ktoré je na vysokej úrovni. Kamera a strih sú naozaj výborné, ako v akčných, tak aj v pokojnejších scénach. Rytmické, dynamické, skrátka také, ako v rámci žánru majú byť.