IRON MAN

Podobne ako Transformers, aj Iron Man je filmom o chlapčenských snoch, hoci, tak nejako aj úmyselne, hrá inú ligu. Stark sa s oblekom piplá a vychytáva jeho muchy spolu s robotickým asistentom „Truľom“ (osobne hlasujem za jeho premenovanie na „Trdlo“), pokukuje po biologickej asistentke Pepper (Gwyneth Paltrow), pričom čas mu odmeriava nielen nekalá, zákerná, ničoho sa neštítiaca konkurencia priživujúca sa na jeho nápadoch, ale i stav sveta, ktorý nevyhnutne potrebuje ochrancu. Popri tom nejde prehliadať tú energiu a živelnosť, ktorú nielen do postavy Starka, ale vlastne do celého filmu vnáša Downey Jr.. Paltrow môže byť herecky sebalepšia (čo aj je) a ako Pepper mať všetko, čo by asistentka mať mala (mentálne schopnosti kombinované s hĺbkou perfektne strihnutého dekoltu, sukňou správnej dĺžky a podpätkami primerane tenkými a vysokými), Iron Man je však Downeyho film. Jeho herecká charizma a šarm zmäkčujú potenciálne rušivú „vážnosť“ replík a scén, a vtipom dodávajú ľahkosť a moment, vďaka ktorému je jasné, že byť super hrdinom nemusí byť až tak celkom zlé, že to môže byť celkom zábava, k čomu sa otvorene prizná.

Odhliadnuc od „malých“ súkromných etúd hlavného hrdinu, necháva aj vizuál Iron Mana pocítiť pôvodné Starkovo povolanie v oblasti vojenského priemyslu. Nemám teraz celkom na mysli rôzne vojenské dopravné prostriedky, rakety a zbrane, ale akúsi surovosť obrazu a  drsne rockovú hudbu (AC/DC) upomínajúcu industriálne / tech „béčka“ starších dôb (a následne aj „áčka“  pohrávajúce sa s „béčkovitosťou“). Znie to skvelo, no rytmus obrazu tak celkom neladí so zvukom, akoby trošku zaostával. Akoby kamerové hračičkárstvo, ktoré si Favreau pri spolupráci s Matthiew Libatiquom (všetky Aronofskeho filmy vrátane Fortune Cookie) mohol dovoliť, ostalo niekde na pol ceste a počas filmu sa nedočkáme žiadneho výrazného záberu, ktorý by upútal oko. Predsa len, aj pri snahe viesť filmovú cestu komiksového hrdinu inak (viac „obyčajne“), by ich zopár neuškodilo. Dokonca by mohli byť snímke na prospech a popri efektnosti dodať aj nejakú tú efektívnosť.

Iron Man veselo vykračuje po klasických lešeniach superhrdinského komiksu, hoci sa tvári ako ich protiváha zameraná viac na radosť zo stávania sa a bytie superhrdinom ako ďalším charakterovým bonusom, než na negatívne stránky tejto skutočnosti vrátane spoločenskej schizofrénie a riešenia traumatického detstva. Občas pripomenie niektorého zo „starších príbuzných“, niekedy trochu zakopne v snahe predviesť niečo, na čo celkom nemá a na čo dopláca najmä finálny súboj vylepšených prvotných oblekových prototypov. Zručná, zábavná jednohubka, akýsi prvý voj sezóny, ktorá by mala gradovať (verme tomu) už v najbližších týždňoch Speedracerom a tretím návratom učiteľa dejepisu (hoci to má len na čiastočný úväzok).

PS: Po titulkoch malý bonus!