MILK |
MILK |
Člen zastupiteľského zboru San Francisca, prvý otvorene vystupujúci gay zvolený do verejnej funkcie. Možno ani netušil, koľko pravdy bolo v jeho tichom povzdychu k ex-milencovi Scottovi Smithovi (James Franco) počas oslavy 48. narodenín, že päťdesiatky sa nedožije. Harvey Milk. Muž, ktorý zvládol simultánne dve “kariéry”. Z úradníka sa stal ikonou hnutia za práva homosexuálov v Spojených štátoch 70-tych rokov, stojaceho tvárou tvár Návrhu číslo 6 senátora Johna Briggsa, na základe ktorého mali byť homosexuálom odopreté viaceré občianske práva a slobody (napr. by nemohli učiť). Nielen pre potreby hnutia, ale aj pre seba samého prekonal svoje obavy a verejne sa prihlásil k svojej homosexualite a k tomuto kroku vyzval každého jedného gaya v Štátoch, pretože byť úprimný a nehanbiť sa za svoju orientáciu je dôležité.
Film predstavuje Milka aj ako “civilnú” osobu, medzi priateľmi a doma s partnermi. Prezentácia vzťahu medzi mužmi, má, podobne ako v Mojom súkromnom Idahu a krátkej poviedke z Paríž, milujem ťa, veľmi ďaleko od provokácie. Milk sa nesnaží šokovať a sústredí sa viac na vykreslenie emocionálnej roviny vzťahu. Intimita, vrátane bozkov, tak pôsobí obyčajne a dokonca prirodzenejšie než vo viacerých queer filmoch (made for queers by queers). Súčasne sa tu odkrývajú nuansy Milkovej osoby ako snílka, ale aj egocentrika, ktorý postupne odsúva svojich najbližších kvôli kariére majúcej čoraz väčší vplyv na jeho privátny život a rozhodnutia.
Spôsob rozprávania – s rámovaním nahrávkou “výlučne pre v prípade násilnej smrti” - dávkuje (aj pomocou voice-overu) dôležité body Milkovej kariéry tak, aby sa vtesnali do výmery filmu, no aby si zachovali hodnovernosť. Prepojenie oboch línii vytvára mozaiku relácií a motivácii a vytvára ďalšie potrebné pnutie. Zvlášť zaujímavým je ambivalentný vzťah Milka a jeho kolegu a rivala (názorového a politického) Dana Whitea. Blížiac sa ku svojmu finále však film skĺzava ku kopeniu rôznych udalostí nasledujúcich v rýchlom slede, takže miesto jedného silného momentu je ich hneď niekoľko a navzájom si konkurujú. To, čo fungovalo, kým príbeh gradoval kladne, jednoducho nefunguje pri opačnom smere.
Van Santov štylistický prístup vnáša do vizuálu príjemne mäkké farby a svietenie 70-tych rokov, tlmiace kontrasty medzi hranými pasážami a archívnymi zábermi, zostáva však pri zemi, bez výrazných ozvláštňovaní nad mieru potrebnú pre rozprávanie a jeho detaily. Najsilnejšou stránkou filmu teda, nie netypicky pre Van Santove filmy, sú jeho herci. Chvály na adresu presnosti Pennovho herectva však často prekryjú výkony hercov v menších úlohách. Diego Luna, James Franco, Emil Hirsch, Lucas Graabel vytvárajú paletu vrtuliek bez skĺzavania k prehnaným afektom. Emocionálne prejavy postáv nie sú komické, jednoducho sprostredkujú tú-ktorú emóciu. Všetky herecké gestá – mimika, ruky, celé telo – pôsobia prirodzene, akoby ich jednotlivé postavy robili podvedome, nevnímajúc “vytočenosť” daného výrazu.
Možno mal Milk vyššie ambície, no pár drobností ho odsunulo od dokonalosti. Racionalistický režijný prístup, nadhľad a ľahkosť plynutia filmu ho spolu so silným hereckým ansámblom vytvárajú stále nadštandard v rámci svojho druhu. Samozrejme, pokiaľ sa vám ježí srsť už len pri predstave bozku Seana Penna s Jamesom Francom, zvážte, nakoľko vaša antipatia ovplyvní vnímanie celého filmu.
Milk (USA, 2008, 129 min.)
Réžia: Gus Van Sant. Scenár: Dustin Lance Black. Kamera: Harris Savides. Strih: Elliot Graham. Hudba: Danny Elfman. Hrajú: Sean Penn, Emile Hirsch, Josh Brolin, Diego Luna, James Franco, Alison Pill