STRATILI SME STALINA |
STRATILI SME STALINA |
K 65. výročiu smrti sovietskeho štátnika vznikla v európskej produkcii ostrá satira, ktorá bola dokonca v niektorých ruských krajinách zakázaná. Politicky nekorektný humor (teda ako z koho pohľadu, lebo aj na Stalina sa názory rôznia) je využívaný najmä pre zobrazenie absurdných situácií inšpirovaných skutočnosťou. Časť udalostí sa skutočne stala, iné balansujú na hranici filmovej fikcie a možnej reality v prospech diváka, ktorý sa sem prišiel najmä baviť. No paradoxne možno je ešte príliš skoro na tvrdý film, ktorý síce pristupuje k udalostiam po niekoľkých generáciách, no najmä v našich končinách sú azda rany socializmu ešte nie úplne zahojené, aby sme sa mohli schuti baviť.
Iste, žáner čiernej komédie má posunuté bežné levely vnímania a absurdné scény k nemu patria. Smrť Stalina sa naplno venuje titulnej téme – od začiatku sledujeme posledné hodiny diktátora, jeho finálne príkazy, večeru s ministrami a netrpezlivo očakávame, ako je zachytený kľúčový moment a aký spád naberú najbližšie udalosti. Ako sa môže ďalej spravovať štát, kto bude mať na čelo najbližšie a či sa nezomelú mocenské bitky, do ktorých okrem ministrov môžu zasiahnuť aj Stalinove deti s chuťou rozhodovať. Na pozadí prípravy pohrebu sa toho zomelie veľa a najmä pretrváva mocenské napätie, vnútorné konflikty a nikto si nemôže byť istý, aký zálusk ma ten druhý.
Stratili sme Stalina má zaujímavé predlohy, okrem histórie sa opiera naplno o rovnomenný francúzsky komiks. Nie je však rekonštrukciou udalostí, hoci zdieľa viaceré momenty. Pre znalcov histórie bude sčasti jasné, kto by mal zotrvať do konca a kto sa ho eventuálne nedožije, v tomto smere film nemení osudy postáv, ale neraz pekne balansuje na hranici možného a nemožného, filmovo prikrášleného.
Od začiatku sa však musíte naladiť na relatívne dlhé scény, ktoré brzdia celkové tempo. Svedčí o tom hneď prvý dialóg o spätný telefonát či stres z nahrávky koncertu, kedy postavy rýchlo začnú používať vulgarizmy pre vyostrenie situácie či napätia. Rovnako vágne pôsobí aj scéna zo Stalinovej večere – sú tu silené vtipy a dlhé vety. Keď sa konečne zoznámime s postavami (ich mená napovedia niekomu viac, inému menej), nastane séria dramatických udalostí vedúca k smrti panovníka.
To už máme za sebou náladový mix, kde sa popri čiernom humore realizujú brutálne popravy, v noci sa ľudia z tepla domov vezú do väzenia alebo sa strieľa do hlavy. Áno, všetko patrí k reálnemu stavu sovietskej spoločnosti, no pre diváka vzniká výzva: dá sa na tom pobaviť? Lebo toto nie je bláznivá odľahčená komédia, skôr politická satira s občasnými zábavnými situáciami či dialógmi.
Striedajú sa v nej scény brutálno-mrazivé s milšími, ktoré sú naoko precítené, ale neviete, či sa za nimi neskrýva iba ďalší komplot. Už v polovici zistíte, že každý môže obrátiť kabát a už keď si myslíte, že sa v postavách orientujete, príde na scénu pár ďalších a majú právo zásadne vstúpiť do diania. Finálna tretina konečne predstaví istý plán, ktorý dá do kontextu viacerých štátnikov a akoby v deji vystúpil jasný záporák, ktorého sa treba popri všetkých udalostiach zbaviť. Nechýbajú pritom ani obrovské scény pohrebu, do Moskvy sa valia tisícky ľudí, ktorí sa paradoxne chcú rozlúčiť so štátnikom, ktorý im išiel po krku alebo ich dlhý čas ožobračoval. Aj to patrí ku koloritu ruského národa a jeho lídrov.
S výnimkou poslednej tretiny film dopláca práve na dlhé scény, sčasti silený humor (čo Briti bežne do komédií prepašujú, tu nefunguje stopercentne) a napokon ani dialógy nie sú vypointované, často sa kecá do luftu. Kým Stalin konečne zomrie, odohrá sa nudnejšia pasáž a kým si zvykneme na postavy, už sme dosť ďaleko. Lepší strih by filmu pomohol, udalostí niekoľkých dní nie sú podané márne.
Stratili sme Stalina je v kinách relatívne netradičný kúsok. Čierna komédia s britsko-francúzskymi koreňmi zobrazuje veľa absurdity, no pre nás ako krajinu postkomunistického bloku môžu byť reálie viac mrazivé ako iba vtipné. Vyhrážky, streľby do hlavy, diktátorske reči vytvárajú pocity napätia, no baviť sa z gulagu či opätovného nájdenia zdanlivo mŕtvej osoby nie je ľahké. Napriek tomu odvaha distribútorovi nechýba – na rozdiel od Ruska a spol. môžeme film vidieť v kinách.
The Death of Stalin (Francúzsko/UK/Belgicko/Kanada, 2017, 107 min.)
Réžia: Armando Iannucci. Scenár: Armando Iannucci, David Schneider, Ian Martin, Peter Fellows, Fabien Nury. Hrajú: Steve Buscemi, Simon Russell Beale, Jeffrey Tambor...