|
AŽ PŘIJDE VÁLKA |
AŽ PŘIJDE VÁLKA |
Jedným z poslaní umenia je odlesk spoločenských súvislostí či už z minulosti alebo súčasnosti. Umenie sa nás všetkých snaží primäť k zamysleniu sa nad problémami, ktoré spoločnosť ovplyvňujú alebo dokonca traumatizujú. V dnešnom svete ľudia často hľadajú útočište a niekedy aj zábavu v reálnych alebo virtuálnych skupinách s extrémistickými názormi.
Radikalizácia mladých, príklon k militaristickým hnutiam sa stáva v súčasnosti čoraz aktuálnejšou témou. Hoci presvedčenie byť neustále pripravený, keby sa všadeprítomný „nepriateľ“ náhodou rozhodol zasiahnuť, je iba konceptom strachu, na verejnosti rezonuje čoraz častejšie. Umenie dokáže konkrétne situácie reflektovať a adekvátne zanalyzovať. Film nie je výnimkou.
Pred štyrmi rokmi natočil študent Ateliéru dokumentárnej tvorby VŠMU v Bratislave Dominik Jursa krátkometrážny film Toto nie je hra, v centre pozornosti ktorého stojí polovojenská organizácia Slovenskí branci. Na malom formáte sa podarilo mladému režisérovi presvedčivo zobraziť zoskupenie, ktoré bojuje za národné hodnoty a svojich členov trénuje k obrane vlasti. Skupina presvedčených chodí dokonca na prednášky po školách, kde prezentuje, ako sa s rôznymi zbraňami narába. Film učí mladých byť ostražitý, vidieť veci z nadhľadu a odpovedať si na otázky, ako napríklad s čím branci sympatizujú, s akými názormi narábajú a aké hodnoty presadzujú.
Český tvorca Jan Gebert sa rozhodol spracovať podobnú tému. Jeho dokument Až přijde válka mal svoju premiéru na prestížnom nemeckom festivale Berlinale, slovenskú predpremiéru absolvoval na košickom Art Fim Feste v júni 2018 a do slovenských kín sa dostáva v novembri, päť mesiacov po predpremiére. Slovenskú domobranu v dokumente predstavuje najmä Peter Švrček, sebavedomý mladý muž, ktorý z pocitu, že jeho vlastná generácia nemá žiadne správne vedenie, sa rozhodne so svojimi rovesníkmi zorganizovať v slovenských lesoch polovojenský výcvik. Branci fungujú vo forme hierarchickej štruktúry, ktorá má jasné a nemenné pravidlá.
Na začiatky filmovania si Jan Gebert spomína: „Keď som zistil, že na Slovensku existuje domobrana, ktorú vedie v tom čase, ešte tínedžer vytrénovaný v Rusku a jeho organizácia má viac ako sto členov mimo kontroly štátu, a to všetko v Európskej únii, bolo mi jasné, že je to niečo nové. Niečo, čo ukazuje nový smer, ktorým sa uberá veľká časť ľudí v Európe. Smer k militarizácii, vláde silnej ruky a strachu z cudzích kultúr.“
|
|
Jan Gebert okamžite chápe, že je to jedinečná téma na spracovanie, téma, ktorá môže odhaliť hlbší problém celého euroázijského kontinentu. Zaujalo ho, ako sa tendencie, ktoré vidíme vo veľkej politike, odrážajú v myšlienkach a postojoch domobrany – víťazstvo Trumpa, prekvapivý Brexit alebo domáci politici typu Miloša Zemana s takmer rovnakými názormi na Európsku úniu, s rovnako pestovaným obdivom k Rusku a nepodloženým strachom z moslimov. Myšlienky, za ktoré sa ľudia z domobrany pred pár rokmi dostávali na zoznam extrémistických organizácií, zažívajú v súčasnosti spoločenský výtlak a dokonca smerujú priamo do politiky.
Spolupráca režiséra s domobrancami sa „usádzala“ niekoľko mesiacov. „Akonáhle sme si ujasnili podmienky, mohli sme natáčať a sledovať domobrancov takmer voľne.“ S brancami sa postupne dohodli na nakrúcaní bez komentárov a voice overu. Neskôr sa branci snažili zasiahnuť do postprodukčných prác, režisér sa však nenechal ovplyvniť. „Myslím, že uvideli nezmanipulovaný a pravdivý obraz samých seba a boli trocha zaskočení. Ich finálna reakcia sa však bude odvíjať od reakcie slovenskej spoločnosti na film.“
|
|
Film, ktorý vznikol v koprodukcii Česka a Chorvátska, nezostáva len pri dokumentovaní činnosti tejto skupiny. Rozptyl dokumentu je oveľa širší a hlbší. Režisér prináša „fenomén“ slovenských brancov v celoeurópskom kontexte. Poukazujúc na dôvody, ktoré ženú prívaly vody na mlyn ich popularity, súčasne zobrazuje aj postoj spoločnosti, ktorá mlčí, či dokonca podobných radikálov podporuje. Dokument bežného človeka zneisťuje. Demonštruje, ako ľahučko môže extrémistický a militantný duch medzi ľuďmi nepozorovane narastať a to najmä vtedy, keď sa spoločnosť iba ľahostajne prizerá.
Dokument Až přijde válka možno z formálneho hľadiska charakterizovať ako observačný. Režisér do akcií a diania brancov zámerne nevstupuje a necháva ich hovoriť samých za seba. Samotní branci postupne v názoroch pritvrdzujú a často si aj odporujú. Z niektorých scén doslova naskakuje husia koža. Divák môže ľahko naletieť, že ich úmysly sú úprimné, presne tak ako aj konkrétny mladík z filmu, ktorého inšpirovala snaha brancov brániť vlastenecké záujmy Slovenska. Práve nekritické porozumenie týchto snáh je jednou z najnebezpečnejších hrozieb našej spoločnosti.
Až přijde válka (Česká republika/Chorvátsko, 2018, 76 min.)
Réžia: Jan Gebert
