HLUCHÉ DNI

Sú to ešte deti. Hravé, zvedavé, bezstarostné, prirodzene túžiace po vzoroch, ku ktorým by sa mohli upnúť. Ibaže nepočujú a nedokážu ani zrozumiteľne hovoriť. A navyše sa tiež narodili na periférii spoločnosti, kde to s napĺňaním svojich životných snov majú celkom zložité aj ich zdraví rovesníci. Žijú vo svojich bublinách, alebo sú plnohodnotnou súčasťou komunity? Aké sú hluché dni hluchých detí z osady? To skúma, alebo hádam skôr pozoruje celovečerný debut režiséra Petra Pekarčíka Hluché dni, ktorý po svetovej premiére v Karlových Varoch po prvý raz na domácej pôde uviedol festival Jeden svet.

Sandra je hluchonemá. Býva so svojou mamou a otcom v jednoduchom domci bez tečúcej vody a akéhokoľvek komfortu. Mama sa stará o domácnosť, varí a obriaďuje dcéru. Otec sníva o aute, na ktoré by vďaka hendikepovanej dcére mohol dostať príspevok. Najprv si však musí urobiť vodičský preukaz. A to sa mu akosi nedarí. Sandre, tej auto ani pohodlie nechýbajú. K šťastiu jej dokonale stačí futbalová lopta a obrázok milovaného Ronaldinha, jej idolu, ktorý si veľavravne lepí k svätej rodine na nástennom obraze. Otec s dcérou ale už má iné plány...

Aj Marián je hluchonemý. Jeho mama ani starí rodičia obvykle celé dni ani netušia, kde sa túla. Ľahko to však uhádnu. Chlapec väčšinu dní trávi pozorovaním vlakov na neďalekej železničnej stanici - vraj preto, že jedine v bezprostrednej blízkosti burácajúcich rušňov dokáže jeho sluch aspoň niečo zachytiť. A ak práve nie je tam, iste si nacvičuje výkop s otočkou pod billboardom, z ktorého na Gánovce blahosklonne pozerá jeho slávny vzor, Jean-Claude Van Damme. Stane sa raz tiež rušňovodičom alebo akčným hrdinom?

Hluchonemá Alena je už skoro dospelá. Na rozdiel od dvoch predchádzajúcich hrdinov, ona má, zdá sa, svoj život celkom pevne vo svojich rukách. Vďaka sestre a priateľovi, rovnako hluchonemému chlapcovi menom René, žije vlastne celkom naplnený život, ako mnohí z jej rovesníkov. Parádi sa, chodí na diskotéky, v ruke má stále svoj smartfón. Začína pomýšľať aj na založenie vlastnej rodiny. No môžu vôbec dvaja hluchonemí spoločne vychovávať dieťa? A čo genetika - nebude tiež hluché?

Na túto tému by čo-to mohli povedať Roman, Kristián a Karmen. Ale nemôžu. Aj títo traja súrodenci sú totiž hluchonemí. Napriek tomu sú pre svoju mamu a otca celkom silnou oporou. Najmä starší chlapci, ktorí sa celé dni potulujú po čiernych skládkach a vyslobodzujú z nich kilogramy zberných kovov, ktoré biedny rozpočet rodiny žijúcej v improvizovanej chatrči ako-tak držia nad vodou. Dokážu rodine našetriť aj na vysnívaný záchod?

Samostatný režijný debut Petra Pekarčíka (ako spolurežisér sa podieľal napríklad na snímke Zamatoví teroristi) vznikal dlhých sedem rokov. Jeho ústrednými hrdinami sa stali hendikepované deti z “hendikepovaných” pomerov - hluchonemé rómske deti z chudobných osád na východe Slovenska, kde žijú aj so svojimi rodinami v extrémne skromných a svojráznych pomeroch. Je to v mnohých ohľadoch celkom neveselý pohľad, pri ktorom sa človek len ťažko ubráni filozofickej otázke, čo pre tieto deti asi život má v budúcnosti prichystané.

Cieľom filmu Hluché dni, ktorý osciluje kdesi na hranici dokumentu a hranej snímky, ale očividne nie je sociálna kritika ani exploatácia “ľahkých cieľov” s prvoplánovým zámerom šokovať. Podľa svojich vlastných slov režisér pri nakrúcaní, paradoxne, objavil medzi “bežnými” deťmi a hrdinami svojho filmu oveľa viac spojív ako rozdielov. Všetky bez rozdielu, napríklad, svet vnímajú srdečne a optimisticky skrz svoje sny a hry.

Film je formálne rozdelený do štyroch poviedok, ktoré spája ústredný motív, ale hádam ešte o čosi viac celistvý prístup k vizuálnej a vnútornej poetike. Kamera umne pracuje s kompozíciou a v spojitosti s mäkkou farebnou paletou dlhých, statických záberov vytvára pestrofarebné obrazy, ktoré akoby názorne pripomínali, že nič nie je čiernobiele. Po remeselnej stránke je film veľmi pôsobivý a veľké plátno, obzvlášť v tematicky ladenom festivalovom prostredí, mu nepochybne sadne.

Tak ako vizuál, aj obsahová zložka filmu nezaprie autorskú prácu. Cítiť ju v doslovných dialógoch jednotlivých protagonistov, ale napokon aj v cieľavedome vygradovanom deji samotných poviedok. Film to, samozrejme, robí pre diváka ľahšie stráviteľným, pútavým a záživným. Obzvlášť epizóda s Alenou a Reném, ktorá je pomerne optimistická a nechýba jej ani humor (stará mama a jej “liečivé” morské prasa či hojivé zábaly z bravčovej masti) by hádam mohla mať aj dlhometrážny potenciál.

Na druhej strane, výsledok takéhoto hybridného počinu môže pre diváka byť aj trochu mätúci. Pozeráme sa na realitu, na ktorú si môžeme robiť nejaký názor, alebo je to koláž náladových, umelecky podfarbených námetov, ktoré treba vnímať skôr emóciami ako hlavou? Hluché dni sú sondou do života rodín, ktoré Pekarčík podľa vlastných slov pozná a navštevuje dlho a pravidelne. Dostal sa k nim naozaj blízko a cítiť, že sa pred jeho kamerou cítia a správajú uvoľnene. Môžeme teda hádam veriť, že aj pri kreovaní hraných vsuviek vo filme režisér vychádzal z autentickej reality.

Celkový zámer snímky však stojí tak trochu na vode. Vo vzťahu k svojej ústrednej téme kĺže po povrchu, sústredí sa na niekoľko najvýraznejších čŕt, ktoré zachytáva, vsádza do pútavých vizuálnych kontextov, no nijakým spôsobom ich nedovysvetľuje ani nekomentuje. Ťažko sa ubrániť pocitu, že motív hluchonemých detí je len akýmsi voľným rámcom, “zámienkou” pre spojenie štyroch rodinných portrétov z prostredia, ktoré je, skrátka, filmárovi nejakým spôsobom blízke a inšpiratívne - a napokon aj pre diváka určite nie nezaujímavé.

V tejto polohe, bez pridanej hodnoty motívu hluchonemých detí a ich vnútorného sveta, už ale film po obsahovej stránke v podstate neprináša veľa nového. Divák tak Hluché dni bude zrejme vnímať predovšetkým cez formálne kvality, ktoré snímke predsa len dominujú.

Hluché dni (Slovensko / Česko, 2019, 80 min.)
Réžia: Pavol Pekarčík