PORTRÉT ŽENY V PLAMEŇOCH

Mladá a nezávislá Marianne je po otcovi maliarkou portrétov. Slobodne cestuje za svojimi zákazníkmi a pripravuje sa na to, že raz po otcovi prevezme celú živnosť. Má v živote kus šťastia, pretože v polovici 18.storočia, kedy sa jej príbeh v snímke Portrét ženy v plameňoch odohráva, väčšina jej rovesníčok ani zďaleka nemá toľko voľnosti a priestoru pre sebarealizáciu. Oboje rozhodne chýba mladej panskej dcére Héloise, ktorá je jej najnovším modelom. Akurát, že ona sama o tom nesmie vedieť. Marianne si na namaľovanie jej portrétu totiž najala jej matka. Práve na základe tajnej podobizne dcéru plánuje vydať za muža, ktorého nikdy nevidela...

Marianne (Noémie Merlant) má za úlohu predstierať, že prišla Héloise (Adèle Haenel) robiť len obyčajnú spoločníčku. Odkedy jej staršia sestra pri banálnej prechádzke spáchala samovraždu skokom z útesu, matka sa o svoju poslednú dcéru neprestáva báť, a tak ju samú vôbec nepúšťa z domu. Tým pravým dôvodom, prečo po Marianne poslala, je však jej maliarsky talent. Héloise len nedávno na matkinu žiadosť odišla z rehoľného rádu, aby prevzala po zosnulej sestre povinnosť sobáša s neznámym pánom z Milána. No a práve na základe portrétu sa budúci manžel rozhodne, či s takýmto “náhradným riešením” vlastne súhlasí.

Héloise, samozrejme, nadšenie svojej matky nezdieľa. Práve naopak – proti dohodnutej svadbe bojuje napríklad aj tak, že sa za žiadnu cenu nenechá maľovať. Pred Marianne to už jeden maliar skúšal a pohorel. Ona preto musí pracovať v utajení a maľovať svoj model len spamäti. Pri podrobnom sledovaní ženy, ktorú má maľovať, ale Marianne nachádza oveľa viac, než len model pre svoj ďalší obraz. Paradoxne, čím viac svoj objekt spoznáva, tým ťažšie je pre ňu namaľovať ho...

Francúzska režisérka a scenáristka Céline Sciamma tento rok nakrútila svoj dosiaľ najúspešnejší a najvydarenejší film. Nepotrebovala na to urobiť žiadnu zásadnú revolúciu vo svojom filmárskom jazyku či obsahovom zameraní. Ohliadnuc sa späť za jej doterajšou tvorbou, dalo by sa povedať, že v Portréte ženy v plameňoch len našla formu, expresívnosť a komplexnosť, s ktorými jej téma dokázala prehovoriť tak k festivalovým porotám (v Cannes film dostal Zlatú palmu za scenár aj Queer Palm), ako aj širšiemu publiku.

Céline Sciamma sa vo svojich filmoch opakovane vracia k témam dospievania, dozrievania a citového prebúdzania svojich nekonvenčných, no o to zaujímavejších a autentickejších hrdiniek. Od prvých vzplanutí tínedžeriek v Akvabelách (2007) cez život dievčaťa, ktoré sa cíti byť chlapcom v snímke Chlapčica (2011) až po trampoty partie mladých Parížaniek z predmestia v Dievčenskej bande (2014). V Portréte ženy v plameňoch v tom v podstate pokračuje.

Je celkom ľahké zaškatuľkovať filmárku a jej tvorbu ako “LGBTI” - sama sa k tiejto orientácii otvorene hlási a queer témy sa objavujú aj v jej filmoch. Lesbická láska je najviditeľnejším motívom aj v Portréte ženy v plameňoch, no je to len jedna z mnohých nití, z ktorých je film utkaný. V skutočnosti je to krásne komplexný a mnohovrstvový film o ženách, so ženami (v celom filme sa mihne len jediná a celkom nepodstatná mužská postava) a do veľkej miery aj pre ženy - hoci určite nie len. Hovorí o ich postavení, o ich sile aj slabosti, o tom, ako nič, čo sa ich týka, nie je čiernobiele. A v jednej zo svojich vrstiev je tiež celkom jednoduchou a úprimnou romancou, na ktorú sa, skrátka, dobre pozerá.

Akú rolu vo filme hrá jeho historický kontext? V podstate len symbolickú - a estetickú. Téma dohodnutého manželstva a povinnosti, ktorú má dávno dospelá dcéra k svojej matke, síce je jasne daná dobovými reáliami, no s tými sa Sciamma vlastne len voľne pohráva, čerpajúc z nich nadčasovú symboliku úplne rovnako, ako keď postavy filmu polemizujú o skutočnej podstate antickej báje o Orfeovi.

Keď hrdinky na krásnom bretónskom ostrove osamejú (okrem Marianne a Héloise je tu ešte slúžka Sophie, ktorej pomáhajú vyriešiť jej problém s nechceným tehotenstvom), roky a storočia prestávajú hrať rolu. Filmárka vytvorila dokonalé vákuum, v ktorom mohla naplno rozohrať nie len vzťah ústrednej dvojice, ale aj úchvatnú vizuálnu poetiku svojho filmu, na ktorej má svoj leví podiel kameramanka Claire Mathon (áno, opäť žena). Čo záber, to dokonalá kompozícia, ktorej ale okrem vizuálneho perfekcionizmu nechýba ani emócia a myšlienkový obsah.

Samotný dej filmu je vlastne veľmi jednoduchý a divák už dopredu vie, že veci sa môžu vyvíjať len jedným smerom. No a od samotnej romance v popredí si nesľubujte ani žiadnu strhujúcu vášeň či trúfalú erotiku. To však v praxi vôbec nie je na škodu. Film je, totiž, najmä o jemných nuansách a rafinovanej symbolike, a tá sa odhaľuje pred divákom celkom zvoľna a pomaličky, akoby ste s každou minútou odkrývali ďalšiu vrstvu nekonečného závoja. Nebojte sa, nie je to žiaden nabubrelý art, ktorý by diváka nútil spájať si príbeh z náznakov. Práve naopak, Portrét ženy v plameňoch balans medzi hĺbkou a zrozumiteľnosťou ustriehol celkom dokonale.

Niektoré z jeho scén vám ale v hlave predsa len ešte nejakú dobu vŕtať budú. Je to napríklad už spomínaná parafráza na Orfea, ktorá sa stáva akousi tajničkou s magicko-realistickými prvkami. Ale úplne kľúčová, hoci pre dej samotný len vedľajšia je scéna, pri ktorej sa Sophie (Luàna Bajrai) podrobuje zákroku u babice - anjeličkárky. Ako veľa sa dá o takej komplexnej a ťažkej téme povedať jedným jediným obrazom, z toho naozaj padá sánka.

No a v neposednom rade sú tu tiež vynikajúce herecké výkony, niekoľko silných hudobných vsuviek a záver, ktorý divákovi neostane nič dlžný, hoci už trošku zachádza do sladko-trpkého klišé (no to už filmu v tomto okamihu celkom radi odpustíme). Portrét ženy v plameňoch je, skrátka, snímka, ktorú sa vidieť určite oplatí.

Portrait of a Lady on Fire (Francúzsko, 2019, 121 min.)
Réžia: Céline Sciamma. Scenár: Céline Sciamma. Kamera: Claire Mathon. Hrajú: Noémie Merlant, Adèle Haenel, Luàna Bajrami, Valeria Golino, Armande Boulanger, Christel Baras, Guy Delamarche, Clément Bouyssou ...