BEDÁRI

V svetovej kinematografii sa dlhodobo uplatňuje vzorec adaptácií. Mnohé kultové literárne klasiky majú desiatky „verzií“. Námatkovo spomeňme „obľúbenú“ Annu Kareninovú, ktorej ostatná filmová verzia je z roku 2012. Populárnymi sú aj romány Anna zo Zeleného domu (zatiaľ štyri filmové verzie a devätnásť televíznych sérií) alebo Malé ženy (najnovšia verzia od Grety Gerwig sa dostane do našich kín v marci roku 2020). Avšak nie vždy sa podarí priniesť filmovou adaptáciou niečo nové.

Román Bedári patrí k dielam, ktoré divadelníci a filmári spracovávajú skoro najčastejšie. Svetová klasika z pera francúzskeho spisovateľa Victora Huga sa dočkala viac ako sto verzií, ak by sme spomenuli len televízne a filmové prepisy. Jednou z posledných úspešnejších adaptácií (opomenúc šesťdielnu televíznu minisériu zo začiatku roka 2019) sa stala verzia Toma Hoopera z roku 2012, ktorá je viac filmovou adaptáciou muzikálu Bedári než pôvodnej literárnej predlohy. Avšak rok 2019 priniesol čosi úplne iné, hoci sa noví Bedári režiséra Lajda Lyho rovnomennej predlohy Victora Huga z roku 1862 dotýkajú len okrajovo.

Podľa Ladja Lya spoločenskú mizériu medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti vystihol Victor Hugo dokonale. Hoci sa román odohráva v osemnástom storočí pred Veľkou francúzskou revolúciou, téma konfliktu triedneho boja ostáva v istej forme silnou aj v súčasnosti. Francúzsky režisér pôvodom z Mali spracoval príbeh Bedárov už v roku 2017 vo svojom krátkom filme, za ktorý si vyslúžil Cézara za Najlepší krátkometrážny film.

Na nových Bedároch z roku 2019 môžeme obdivovať minimálne tri veci. Po prvé ide o mimoriadne kvalitný režisérsky debut, po druhé treba podčiarknuť aktuálnosť (na začiatku filmu kričiace davy na uliciach Paríža z roku 2018, keď Francúzsko porazilo Chorvátsko na majstrovstvách sveta vo futbale 4:2) a celospoločenský dopad snímky (hnutie žltých viest) a po tretie svižný spôsob vedenia kamery v symbiotickej spolupráci s hudbou.

Režisér Ly sa rozhodol neostať pri klasicky „otrockom“ prepise románu a svoju verziu príbehu posunul ďalej. Dej síce zasadil, presne ako Victor Hugo, do časti Montfermeil na východe Paríža, avšak do aktuálnejších reálií. Prostredie predstavuje cez nováčika, ktorý nastupuje do jednej z denných policajných jednotiek. Stéphane sa pridáva k dvojici už zabehnutých policajtov: k Ružovému prasiatku, ako prezývajú „bieleho“ vedúceho a na prvý pohľad toho drsnejšieho z hliadky, a ku Gwandovi, policajtovi s veľkým srdcom. Hneď v prvý deň nástupu počas auto-pochôdzky zoznamujú Stéphanea s miestnymi klanmi, „nebezpečnými“ obchodníkmi, reformovaným džihádistom a samozvaným starostom, ktorí medzi sebou bojujú o územie a sféru vplyvu, ako aj so svojimi svojskými praktikami.

Traja „mušketieri“ majú na starosť rajón Paríža, v ktorom žijú chudobnejšie vrstvy obyvateľstva s vysokou mierou kriminality a rasovej neznášanlivosti. Ich úlohou je „plaviť sa“ okolo a demonštrovať silu zákona. Avšak rôznorodosť pohľadu na výkon zákona je v trojici policajného komanda viditeľná. Ružové prasiatko, otec dvoch malých dcér, je otvorený rasista, ktorý sa voči chlapcom z ulice nebojí vymedzovať a ktorý rád a z rozmaru obťažuje dospievajúce dievčatá.

Gwanda z miestneho prostredia, ktorý vedúceho poslúcha na slovo, dokáže pri niektorých akciách empaticky využiť svoj moslimský pôvod, ale v inkriminovanej chvíli neudrží nervy na uzde. V prípade všadeprítomnej hrozby používajú pištole typu Flash-Ball, ktoré neusmrcujú.. Nováčik Stéphane sa nestačí miestnym praktikám na oboch stranách čudovať. Snaží sa ľudí aj kolegov rešpektovať, dodržiavať pravidlá (pred každým záťahom si na rukáv naťahuje označenie policajta), ale na stále sa zhoršujúcu situáciu mu jeho morálny kompas nestačí.

Režisérovi sa podarilo vierohodne poukázať, že nič nie je čiernobiele. Plastické postavy dostáva do viacerých vyhrotených situácií, ktoré dávajú zabrať nielen divákom. Až v kostiach mrazí, keď jeden z policajtov bohorovne prehlási, že je „nad“ zákon a že ho všetci musia v komunite poslúchať. Divácke empatizovanie s postavami sa postupne mení na oboch stranách konfliktu.

Na začiatku príbehu sa objaví krádež malého levíčaťa z putovného cirkusu, ktorú si chcú zamestnanci cirkusu vyriešiť sami – s bejzbalovými pálkami. Ťažkopádnym a neprimeraným zásahom policajtov sa však detská krádež stáva dejiskom vyjednávania všetkých zapletených gangov. Po ako-takom utíšení sporu, v ktorom sa na maloletých neberie žiaden ohľad, prichádza odplata. Nie je už dobrého, ani zlého. Sme v 21. storočí a Gavroš má opäť len 10 rokov.

Režisér do svojho príbehu zahrnul rôzne spoločenské vrstvy a svetonázory – moslimské bratstvo, miestny rómsky cirkus, ako aj skupinu rebelujúcich tínedžerov. Dôležitou postavou sa stáva chlapec, ktorý pomocou drahého dronu zasiahne do diania príbehu. Buzz žije v prostredí, v ktorom si podobnú hračku nemôže dovoliť každý. Interpretácií sa ponúka viacero. Používa Buzz dron s nejakým špeciálnym či skrytým zámerom? Pomáha policajnému vyšetrovaniu alebo miestnemu gangu? Alebo sa len nerád hrá s rovesníkmi vonku a všetok svoj čas venuje mobilu a dronu?

Režisér Ladj Ly filmom dokazuje, že obyvateľmi Francúzska sú ľudia všetkých pletí, orientácie či vierovyznania. Ly sa ostro vymedzuje voči populistickej rétorike politických predstaviteľov, ktorá má zastúpenie aj v krajine galského kohúta. Nepokryte odhaľuje latentný rasizmus a ideové napätie, ktoré nosíme v sebe všetci. Ly na záver filmu cituje z Hugových Bedárov: „Neexistujú také veci ako zlé rastliny alebo zlí muži. Existujú iba zlí kultivátori“.

Na diele vidieť vplyv francúzskej filmovej drámy Nenávisť z roku 1995 (režisér Mathieu Kassovitz). Autentickosť príbehu sa dá doložiť aj režisérovým pôvodom. Ladj Ly vyrastal v danej štvrti. Energii filmu výrazne pomáhajú detskí predstavitelia – Issa ako zlodej levíčaťa v podaní režisérovho synovca a nerdický Buzz, ktorého si zahral režisérov syn.

Od svojej premiéry si Bedári na svoje konto pripísali z rôznych svetových festivalov už desiatky ocenení, ako napríklad Cenu poroty z tohtoročného festivalu v Cannes. Obsahovo možno film v riešení rasových a sociálnych problémov neprináša nič, čo sme ešte nevideli, ale snímaním, realistickým zachytením a svojou dynamikou medzi ostatnými titulmi vyniká. Francúzsko posiela Bedárov aj na tohtoročné Zlaté glóbusy a Oscary. Uvidíme, ako dopadne.

Les Misérables (Francúzsko, 2019, 102 min.)
Réžia: Ladj Ly. Scenár: Ladj Ly, Giordano Gederlini. Hrajú: Damien Bonnard, Alexis Manenti, Djebril Zonga, Steve Tientcheu ...