TO MUSÍ BYŤ NEBO

V centre príbehu stojí, podobne ako vo všetkých svojich predošlých filmoch, sám Elia Suleiman, ktorý je režisérom aj scenáristom samotnej snímky. Hlavná postava či skôr nemý glosátor príbehu povie počas celého filmu len dve slová – „Nazaret“ a „Palestína“.

Neustále má na hlave klobúk, na nose okuliare a podľa toho v akej krajine sa nachádza, strieda sveter či sako. Jeho ústa sú síce nemé, ale oči rozprávajú dokonalo. Najprv sa spoza balkóna, kríka alebo múru vynorí vršok klobúka, potom oči, a divák len háda, čo Suleiman spozoroval. Následne statická kamera zamieri na sledovaný objekt, ktorý niečo povie alebo urobí. A znovu švenkne na mĺkveho Suleimana a jeho tvár. Hoci sú Suleimanove gestá prehnané, groteska to nie je. Dialógu a obsahu však rozumieť.

Snímka To musí byť nebo je epizodicko-lyrickým rozprávaním režiséra pôvodom z Nazaretu, ktorý hľadá producenta pre svoj nový film v Paríži a New Yorku. Nie je to dokument, ani autobiografický film. Avšak množstvo odkazov, ktoré sa prelínajú medzi osobným životom reálneho režiséra a pozorovaniami hlavného hrdinu vo filme, je očividných. Reálny Suleiman, narodený v kresťanskom Nazarete, pochádzajúci z gréckej ortodoxnej cirkvi a vlastniaci izraelský pas, žije v súčasnosti v Paríži.

Film otvára scéna z veľkonočných sviatkov, počas ktorej gréckokatolícky patriarcha schádza spolu s veriacimi k Božiemu hrobu, ktorý sa ani po treťom zabúchaní na dvere neotvára. Po komickom vstupe k symbolickému Ježišovmu hrobu sa spoločne s úvodnými titulkami začína príbeh na pomedzí kultúr – niekde medzi nebom a zemou, niekde medzi Izraelom a Palestínou, niekde alebo skôr hocikde na svete.

Scenár k filmu písal Suleiman štyri roky. Samotné natáčanie trvalo rok a ďalších šesť mesiacov postproduckia. To musí byť nebo je Suleimanovou novinkou po desaťročnej odmlke. Autor sám uvádza, že miluje proces písania. Podobne ako protagonista snímky, tiež rád trávi dlhé hodiny sám so sebou, kedy v tichosti pozoruje okolie. Inšpiráciu nachádza v „nemých“ groteskách Bustera Keatona (štylizovaná naháňačka policajtov v New Yorku) alebo v snímkach francúzskeho filmára Jacquesa Tatiho (Tatiho klobúk a cigaretka, ako aj réžia, scenár a hlavné obsadenie v jednej osobe).

Suleimanov film kladie dôraz na vizuálne gagy, naaranžované ulice a vypointované scény. Silný a mimoriadne pôsobivý vizuál dopĺňa hoci len na pár miestach „náladová“ a obsahovo výpovedná hudba. V Paríži zaznie takmer celá pieseň Niny Simone I Put a Spell on You, počas ktorej Suleiman sedí pred kaviarňou a pozoruje okoloidúce ženy, ich nohy, kabelky, topánky a sukne v mierne spomalených pohyboch. Ocitáme sa v meste módy, šarmu a krásy. V New Yorku zasa spieva Cohen svoju Darkness, v ktorej nemá človek budúcnosť, nemá sa čoho chytiť a na nič nemá chuť. Mesto slobody a demokracie, kde svoj film Suleiman taktiež nenatočí. „Váš film nie je dosť palestínsky! Mohol by sa odohrávať trebárs aj tu“, si vypočuje z úst producenta. Od gréckokatolíckych choráloch na začiatku sa film oblúkom vracia naspäť do Nazareta, na diskotéku, kde tancujú mladí Palestínčania na modernú arabskú pieseň. Prísľub budúcnosti.

Režisér si svoje publikum už vychoval. Svojich divákov necháva skryté inotaje a symboly v jednotlivých scénach interpretovať po svojom. A nie je ich veru málo. Tempo filmu sa však nikam neponáhľa. Do parížskeho prenajatého bytu priletí Suleimanovi na stôl vrabec. Nebeská návšteva sa odohráva po odmietnutí scenára producentom. Vrabec Suleimanovi neustále skáče po klávesnici notebooku. Režisér ho pravou rukou odsúva, ako sa kedysi posúval valec na písacom stroji. Chystá sa vrabec napísať ten správny a „vhodný“ scenár? Symbolizuje vrabec štát Izrael? Alebo Palestínu, ktorá volá režiséra naspať domov? Alebo je to predsa len úplne obyčajný vrabec, ktorého režisér nakoniec ostrým gestom vyhodí z izby?

Hoci je film venovaný Palestíne, Suleiman nerieši konflikt medzi arabskou a židovskou kultúrou. Podľa tarokových kariet jedného veštca z New Yorku sa však hlavný hrdina štátu Palestíny za svojho života nedožije. Hrdina ušiel z Izraelu, aby našiel pokoj. Chcel utiecť od náletov, únosov, zlodejov, avšak vo svete nachádza to isté. V Paríži sa práve koná vojenská prehliadka, tanky sa tlačia ulicami, nad hlavami hučia stíhačky, v New Yorku policajti naháňajú protestujúcich, všetci sú po zuby ozbrojení... Snažil sa vo svete stratiť ako cudzinec, ale nikde sa necíti dostatočne ďaleko od miesta, z ktorého ušiel. Všade nachádza to isté nepriateľstvo, rasizmus či vzájomný nesúlad a nesúhlas.

Suleimanova filmová novinka je melancholickou, epizodicky štruktúrovanou groteskou, ktorá sa zameriava aj na otázky, čo je to domov a čím domov definujeme. Snímka To musí byť nebo sa stala oficiálnym nominantom Palestíny na „zahraničného“ Oscara. V roku 2019 získala v Cannes cenu FIPRESCI za najlepší film v súťaži. V Bratislave otvorila šiesty ročník prehliadky Be2Can.

It Must Be Heaven (Francúzsko / Kanada / Turecko, 2019, 97 min.)
Réžia: Elia Suleiman. Scenár: Elia Suleiman. Hrajú: Elia Suleiman, Gael García Bernal, Ali Suliman ...