VOLANIE DIVOČINY

Volanie divočiny Jacka Londona patrí už vyše storočie k populárnemu čítaniu. Preto je neprekvapivé, že raz za čas po ňom poškuľuje aj Hollywood. Poslednú poriadnu adaptáciu sme dostali v roku 1972 sa po niekoľkých televíznych filmoch nadišiel čas túto látku áčkovo oprášiť.

Predlohu som kedysi čítal a takisto videl spomínanú verziu s Charltonom Hestonom. Bolo to však v oboch prípadoch veľmi dávno a príliš si z nich nepamätám. Nebudem sa teda púšťať do porovnávania a budem hľadieť na najnovšiu verziu ako na samostatné dielo.

V Amerike je obdobie zlatej horúčky. V aljašských horách sa na prepravu používajú psie záprahy a preto je o tieto štvornohé stvorenia veľký záujem. Jedným z nich je rodinný maznáčik Buck. Ten bol ukradnutý od svojho majiteľa a teraz ho čakajú neobyčajné dobrodružstvá s jeho obmieňajúcimi sa pánmi (okrem iného Harrison Ford alebo Omar Sy z Intouchables).

Štruktúra príbehu nie je klasickým rozprávaním. Ide skôr o epizódy, ktoré Buck prežíva s rôznymi vlastníkmi. Občas je šťastný, inokedy sa s ním nezaobchádza najlepšie. Záleží od majiteľa. Tieto segmenty sú pospájané voiceoverom Fordovej postavy a celkom úspešne ich zväzujú do funkčného celku. S podobnou výstavbou fungovali napríklad slávny western Winchester´73 (kde bola hlavným „hrdinom“ puška), Spielbergov Vojnový kôň alebo zabudnutý (a veľmi kvalitný) animák Mustang.

Londonov počin má stále čo ponúknuť. Je plný dobrodružstva, chytľavých motívov, vďačných scenérií a v hlavnej úlohe sa vyskytuje pes. A minimálne od titulkovej scény Darabontovho Majesticu vieme, že najlepší priateľ človeka je pre audiovizuálne diela dôležitý. Producenti možno aj preto priklepli na výrobu filmu štedrých 110 miliónov dolárov.

Za podobné peniaze si dokážete zadovážiť kus poctivého remesla. Za kameru sa tak mohol postaviť Janusz Kaminski (pracujúci takmer výhradne so Spielbergom), hudbu zložil Zimmerov žiak John Powell (pôvodná trilógia o Jasonovi Bournovi, Shrek) a najdôležitejšiu ľudskú postavu stelesnil Harrison Ford. Je teda evidentné, že čo sa týka technických záležitostí ide o kvalitnú záležitosť. Teda takmer. Čím sa dostávam k hlavnému kameňu úrazu.

Volanie divočiny je bohužiaľ ďalšou obeťou digitalizácie kinematografie. Ústredný hrdina Buck je totiž vytvorený pomocou počítačových kúziel. Neviem, čo stálo za týmto rozhodnutím, no rozhodne to nebola správna voľba. Jednotky s nulami je cítiť v každom zábere a pripravujú výsledok o značnú časť pôsobivosti. Divák je neustále vyrušovaný pocitom, že niečo nie je v poriadku. Tým pádom trpí potláčanie nedôvery, následne príbeh a v neposlednom rade celkový zážitok. Napojenie na ústredného „hrdinu“ nie je stopercentné a viac než živú bytosť pripomína kvalitný filmový trik.

Práca s cvičenými psami by bola možno príliš náročná (a pod dohľadom ochranárov pravdepodobne nemožná), no pri vnímaní fotorealistického maznáčika je ľudské oko predsa len kritickejšie ako pri zvieratách, s ktorými neprichádza pravidelne do styku (napr. dinosaury, opice, levy). A poľudštená mimika takisto nepomáha. Režisér Chris Sanders (Krúdovci, Ako si vycvičiť draka) si evidentne neuvedomil, že sa už nepohybuje na poli animovaného filmu a hrané príbehy si vyžadujú odlišnú formu štylizácie. Buck je samozrejme roztomilý a technicky vytvára požadované emócie, no tie pôsobia v realisticky poňatej kinematografii v lepšom prípade nepatrične a v horšom divne. Netreba sa však báť, pretože strašidelnosti nedávneho failu s Cats ani zďaleka nedosahuje.

Možno som sa venoval technologickej stránke príliš, no skutočne ide o najdôležitejší aspekt, ktorý podráža (inak sympatickému) kúsku nohy. Keď si odmyslíte tento nedostatok, ide totiž o svižnú dobrodružnú jazdu pre mladších (cca 12-ročných) chlapcov. Temnejšie podtóny predlohy boli redukované na minimum a ide sa v tradičnejšom rodinnom duchu. Aj keď neviem, čo chceli tvorcovia povedať propagáciou medzidruhovej erotiky (alebo je v zvieracej ríši normálne, že pes balí vlčicu?). Na svoje si, aj napriek digitálnemu kabátiku, určite prídu aj psíčkari.

Cieľovka by teda mala byť spokojná a rodičovský sprievod by takisto nemal trpieť. Po prvej akčnej polovici síce tempo zvoľní, no vďaka skromnej 100-minútovej dĺžke to nevadí. Zábery sú krásne, hudba ľúbivá, herci sa snažia a Buck je sympaťák. Problémom tak môže byť, ak očakávate niečo výnimočné.

Volanie divočiny je slušný produkt na jedno pozretie. Problém je, že mohol byť omnoho lepší. Chris Sanders s producentmi urobili niekoľko nešťastných rozhodnutí, ktoré sa na výsledných kvalitách nepríjemne podpísali. Buckovo dobrodružstvo totiž pokojne mohlo byť emotívnejšie a dospelejšie. Do histórie sa tak zapíše akurát ako prvý film s novým logom 20th Century Fox/Pictures.

The Call of the Wild (USA, 2020, 100 min.)
Réžia: Chris Sanders. Scenár: Michael Green, podľa Jacka Londona. Hrajú: Harrison Ford, Dan Stevens, Omar Sy, Karen Gillan, Bradley Whitford, Colin Woodell ...