SÓLO

O tom, že talent často kráča ruka v ruke s duševnou chorobou, dokazujú mnohé vedecké štúdie a dôkazom je aj množstvo príkladov z umeleckej brandže. Ten, kto sa intenzívne ponára do hlbín svojej duše, cíti emócie silnejšie a nezriedka upadá do duševného chaosu. Tenkú hranicu medzi genialitou a šialenstvom nám demonštruje aj celovečerná dokumentárna snímka Sólo.

Jej hlavnou postavou je mladý argentínsky klavírny virtuóz Martín Perino. V zlomenom duševnom rozpoložení sa nachádzal celkom štyri roky. Počas tohto obdobia zachytával jeho cestu za plnohodnotným životom Artemio Benki, francúzsko-český tvorca a producent, ktorý ho objavil za bránami najväčšieho ústavu duševných chorôb v Južnej Amerike. Liečebňa Bordi pri Buenos Aires je mesto v meste a vo svojich útrobách ukrýva obyvateľov vymykajúcich sa definícii „normálnosti“. Miesto ho natoľko nadchlo, že sa sem vrátil aj po druhýkrát. A práve vtedy stretol hrdinu svojho filmu.

Keď vstúpil do jednej z tisícok miestností liečebne, našiel ho sedieť pri malom stolíku a hrať na imaginárnom piane. S maximálnou sústredenosťou ťukal prstami do stola akoby skutočne hral. V tomto tichom klepote prstov po stole ho so zaujatím a zbožnou úctou sledovala skupinka pacientov. Keď zavŕšil svoju tichú sonátu, Benki sa spýtal jeho poslucháčov, kto to je. Oni s hrdosťou odpovedali: „Martin, náš majster.“

Čoskoro si tvorca získal dôveru argentínskeho majstra a začal vznikať citlivý film o krehkej duši snažiacej sa nájsť rovnováhu medzi umeleckou tvorbou a fungovaním v bežnom živote. A práve o tom je dokument Sólo. V mnohom však pripomína skôr hranú artovú snímku. Jeho realizácia, rytmus i poetika ho postavili na hranicu zaznamenávania faktov a vykreslenia jemnej autorskej lyriky. Žiadny voice-over či pohľady do kamery, len čistá a citlivá sonda do duše a života strateného hudobníka, ktorý platí daň za svoju genialitu, s ilúziou hraného filmu.

Benki sa štyri roky venoval sledovaniu a nakrúcaniu Martínovej existencie v ústave a neskôr návratu na slobodu, po ktorej tak dlho túžil. Vyzbrojený arzenálom psychofarmák sa znovu snaží zabývať v rodičovskom dome a zosúladiť tvorbu a hru na klavír s každodennými starosťami obyčajného človeka. Jeho vášeň ho však stále strháva dole a on sa nedokáže vyrovnať so svojou samotou. Neistotu v ňom znásobuje najmä pocit, že nedokáže žiť bez piana, ale ani s ním.

Jeho milovaný hudobný nástroj sa totiž stal aj nástrojom na spustenie jeho vážneho duševného stavu. Nie je schopný nájsť riešenie a neustály pocit samoty ho ubíja. Sólo sa ocitá nielen pred klavírom, ale aj v živote. Snímka jeho stavy veľmi dojímavo a sugestívne dokumentuje a pred diváka stavia nezodpovedateľné otázky. Vášeň však býva nielen zdrojom šťastia, ale aj utrpenia a Martín je toho živým príkladom. 

Hoci sám trpí, je dojímavé sledovať, ako sa v liečebni pokúša pomáhať trpiacim. Žiaľ a nešťastie ho navyše inšpirujú a v snímke máme možno sledovať prácu na komponovaní sklady pre klavír a tanec s názvom Enfermaria. Komponovanie prvej skladby ho dostalo do ústavu a stalo sa spúšťačom jeho schizofrénie a agorafóbie, otázne zostáva, či nová skladba vyženie démonov z jeho duše.

Jasné je, že Artemio Benki, zakladateľ spoločnosti Artcam, nakrútil výborný dokument snúbiaci sa s hraným filmom a citlivo otvoril tému geniality v zajatí duševnej choroby. Pred pol rokom mala snímka premiéru v Českej republike a podľa očakávania sa stretla len s pozitívnymi reakciami nielen doma, ale aj na zahraničných festivaloch. Artemio po ťažkej chorobe v apríli tohto roka opustil tento svet, no aj Sólo je dôkazom toho, že zanechal za sebou kus výnimočnej práce.

Solo (Česká republika / Francúzsko / Argentína / Rakúsko, 2019, 84 min.)
Réžia: Artemio Benki. Scenár: Artemio Benki. Hrajú: Martín Perino, Soledad Madarieta, Federico Daniel Bustos ...