DARK WATERS

Právnicke drámy sú filmársky veľmi vďačné záležitosti. Často majú v sebe ten správny náboj súboja odhodlaného jedinca (alebo menšej skupiny) proti korporátom. Upozorňujú na dôležité spoločenské témy. Scenáristi sa môžu vyšantiť pri písaní inteligentných dialógov a herci v nich môžu ukázať svoj talent. A ak ide navyše aj o skutočný príbeh, tak vedia rezonovať a otvárať oči. Úplne ideálne je, keď sa všetko spojí. Vtedy vznikajú skvelé záležitosti, ktoré možno neprepisujú dejiny, no dokážu zabaviť aj podnietiť divákov k diskusii. Vzhľadom na to, že ste si už určite všimli aj číselné hodnotenie, tak nebudem napínať. Nový počin Todda Haynesa (Ďaleko do neba, Carol) k nim patrí. Navyše má aj ďalšie pridané hodnoty. Mapuje totiž skutočnú kauzu, ktorá stále nie je verejne dostatočne prepratá a bohužiaľ je stále „živá“. O čo teda ide?

Robert Bilott (Mark Ruffalo) je spoločníkom vo veľkej právnickej firme venujúcej sa životnému prostrediu. Jeho život sa zmení, keď si ho najme farmár, ktorý má podozrenie že firma DuPont mu znečisťuje pôdu a vodu. To je však iba začiatok problému. Robert odhalí, že firma vedome klame verejnosť a  v chemických procesoch pre svoje výrobky využíva nebezpečné látky. Začína sa vyše desaťročný boj proti takmer neporaziteľnému nepriateľovi. A spotrebitelia tieto výrobky stále v každodennom živote pravidelne využívajú.

Dark Waters nie je (aj napriek úvodu recenzie) klasickou právnickou drámou. Ide skôr o spoločensky aktivizačnú procedurálku. Viac než Zopár správnych chlapov (A Few Good Men) alebo Vyvolávača dažďa (The Rainmaker) tak pripomína Spotlight prípadne Muža, ktorý vedel priveľa (The Insider). Všetko síce smeruje k súdnemu procesu, no v sieni strávime minimum času a dôležitá je detektívna práca. To, že hlavný hrdina nie je novinár ale právnik, vytvára novú príjemnú dynamiku. Síce nie originálnu (určite si spomeniete na Erin Brockovichovú), ale dostatočne sviežu. Na rozdiel od hravého Soderbergha je však Haynesov projekt tlmenejší, temnejší a strhujúcejší.

Lokálne nakazená voda totiž v tomto prípade nie je hlavným problémom, ale iba štartérom omnoho závažnejšieho celosvetového škandálu. Ten stále nie je vyriešený a ráno po projekcii som si praženicu na teflónovej panvici robil s oveľa väčšou nedôverou, než deň predtým. Spolu s hlavným hrdinom postupne odhaľujeme ďalšie a ďalšie súvislosti, z ktorých nebudete šťastní. Haynes tieto zistenia dokáže predať dostatočne osudovo aj mrazivo. Spolieha sa pri tom na poctivo nasvietené a komponované zábery svojho dvorného kameramana Edwarda Lachmana, minimalistickú hudbu Marcela Zavrosa (American Ultra) a presné vedenie hercov. Atmosferické šróby uťahuje pomaly, ale o to istejšie. Podobne ako Tom McCarthy vo vyššie zmienenom Spotlighte. 

Navyše sa tu celkom dobre darí predať epiku príbehu. Ten sa odohráva vyše dekádu a premena sveta, charakterov aj spoločnosti je dostatočne hmatateľná. Nie je to síce zmáknuté tak bravúrne ako vo Fincherovom Zodiacovi alebo Zero Dark Thirty, no rozhodne sa nehrá podľa falošných tónov. Možno je akurát trochu škoda, že osobná rovina príbehu je tradičné klišé o odcudzení (a následnej lojalite) rodiny, posadnutosťou prácou a začínajúcou paranojou. Potešia však iné maličkosti, ktoré príbeh ponúka. Napríklad hrdina sa prípadu spočiatku venuje, aby potešil starú mamu. Vedenie veľkej firmy je chápavé a vrstvenie naliehavosti témy som už spomenul. Proste malé, príjemné vybočenia zo štandardov.

Nič z toho by samozrejme nefungovalo bez silného obsadenia. Mark Rufallo (I Know This Much Is True) si vybral svoju silnejšiu chvíľku (pochopiteľne, keďže film aj spoluprodukoval), Tim Robbins (Mystic River) je skvelý stále a Victor Garber (Argo) je správne slizký. No najviac pozornosti na seba naláka Bill Camp (Joker). Jeho osudom skúšaný farmár je silnou postavou, ktorá so svojím údelom bojuje rovnako húževnato ako dojímavo. Trochu zamrzí slabé využitie Billa Pullmana (Deň nezávislosti), ktorý má iba väčšie cameo a najmä Anne Hathaway (Bedári). Oscarová laureátka je tu skôr ako veľké meno na plagáte, než zaujímavá postava. Čo je evidentne vina scenáru a nie jej. Keď má šancu odhadom v troch scénach zažiariť, tak to využije. 

Scenáristi (debutujúci) Mario Correa a Matthew Michael Carnahan (State of Play, World War Z) inak odviedli výbornú prácu. Film je prehľadný, informácie sú dávkované rovnako zrozumiteľne ako inteligentne a rešeršu evidentne venovali veľa času. Ceny z toho určite nebudú, no ide o profesionálne odvedené remeslo so správnym miesením tradičného klišé, naliehavosťou témy aj kvalitnými dialógmi. Štruktúra opierajúca sa o veľké časové rozpätie takisto vyzobáva pútavé momenty z osobných aj pracovných životov protagonistov.

Dark Waters je elegantná procedurálna dráma, ktorú sa rozhodne oplatí vidieť. Aj napriek malým zaváhaniam odviedol Todd Haynes opäť výbornú prácu a doručil pravdepodobne svoj najlepší film (ale zďaleka som od neho nevidel všetko). Je škoda, že sa neujal na Oscaroch ani v širšej distribúcii (konšpirácie už šepkajú, že v tom má prsty DuPont). Rieši totiž závažnú tému a robí to navyše s veľkým filmárskym kumštom. Podobné záležitosti zviditeľniť potrebujú, nech sú dôležité spoločensky a nie iba tematicky pre hŕstku milovníkov kinematografie.

Dark Waters (USA, 2019, 126 min.)
Réžia: Todd Haynes. Scenár: Nathaniel Rich, Mario Correa, Matthew Michael Carnahan. Hrajú: Mark Ruffalo, Anne Hathaway, Tim Robbins, Bill Pullman, Bill Camp, Victor Garber, Mare Winningham...