ATLANTIS

Za ukrajinskou snímkou ovenčenou mnohými festivalovými oceneniami by sme márne hľadali bájnu Atlantídu. Tá je dávno pochovaná pod povrchom zemským a už si na ňu len málokto spomenie. A možno ani nikdy nejestvovala. Či tak vníma minulosť svojej krajinu antihrdina príbehu, alebo ide o symbolické antonymum legendami opradenej vyspelej civilizácie, tu nikto nezodpovie. Našťastie... .

Postapokalyptická snímka Valentína Vasjanoviča je totiž silná v obrazoch, nie v slovách. Ukrajinský tvorca zvolil pomalý obrazovo-naratívny postup. Čím menej slov, tým hlbšie sa vryje do divákovej vizuálnej pamäti. Pochmúrnu dystopiu o vojnou zničenej krajine nakrútil prevažne statickou kamerou, no okrem nej objavil alegorický potenciál termokamery. Tá prichádza na pomoc v emotívne silne zafarbených scénach a zarámuje drámu muža trpiaceho posttraumatickou stresovou poruchou.

Vojna sa skončila a Sergej sa spolu s kamarátom z boja snažia začleniť do spoločnosti. Pracujú v továrni na výrobu ocele a jeden druhému robia psychologický štít. Streľba na figuríny im dáva pocit sily a bezpečia a zároveň ich vracia späť na bojisko, od ktorého sa nedokážu odstrihnúť. Zdá sa, že Sergej je ten silnejší, a preto sa stáva hlavnou a sledovanou postavou bezútešného príbehu. Po neúspešnom pláne zotrvať v oceliarni sa vydá skúsiť šťastie v nešťastnej krajine a putuje na iné miesto.

Hoci ponurý, nehostinný svet zaplavený mínami vyzerá ako peklo, stáva sa preňho očistcom. Zmysel nachádza v organizácii exhumujúcej mŕtve telá vojakov z oboch znepriatelených línií v snahe odkryť ich identitu. V opare mŕtvolného zápachu nečakane objaví vzkriesenie. Dávno zabudnutý cit v ňom prebudí dobrovoľníčka Katia, jedna zo zakladateliek organizácie, ktorá následkom skľučujúcej pracovnej náplne takisto uviazla kdesi medzi životom a smrťou.

Tvorca im v tých najnepravdepodobnejších podmienkach dožičil trochu blízkej intimity a vtiahol ich späť do svetla. Museli však prejsť dlhú cestu podobne ako divák. Vyčerpaní z tejto ničotnej kalvárie a statiky sa otvárajú jeden druhému a rozprúdia emočnú dynamiku. Nie je ľahké sledovať Sergejovu úmornú zdanlivo beznádejnú púť. Tvorca nás mučí pomalým tempom, veď napokon celý film pozostáva len z 28 záberov. Je však vidno, že Vasjanovič vie, čo robí.

Ako kameraman a strihač sa podieľal na výnimočnom filme o nepočujúcich tinédžeroch z internátnej školy s názvom Kmeň. Nekonvenčný filmársky postup vznikol tak aj jeho zásluhou. V Atlantíde mal podobnú ambíciu. Kamera a strih sa tak stali hlavnými prostriedkami vojakovej výpovede a zároveň psychoterapie.

V Atlantíde zúročil umeleckú slobodu nielen ako režisér a scenárista, ale opäť zastrešil aj kameru a strih. Na všetkých produkčných a výrazových frontoch filmu zhmotnil vlastnú víziu artovej snímky o dopadoch vojny na jednotlivca. Do témy vyrovnávania sa s traumatickou vojnovou skúsenosťou prináša opäť niečo nové. Uchopil ju invenčne nielen príbehovo, ale aj filmársky.

Pomalým tempom narácie len personifikuje vnútorný svet zlomeného vojaka na pomedzí života a smrti. Stratenú dušu pozoruje v jeho šedivej, ťažko preniknuteľnej existencii, sleduje jeho kroky a termokamerou zisťuje, či v ňom ešte možno nájsť ľudské teplo. Nádejný autorský tvorca však prostredníctvom svojho ťaživého filmu demonštruje, že nádej možno nájsť aj v beznádeji.

Atlantis (Ukrajina, 2019, 106 min.)
Réžia: Valentin Vasjanovič. Scenár: Valentína Vasjanovič. Hrajú: Andriy Rymaruk, Liudmyla Bileka, Vasyl Antoniak...