ARGENTINA, 1985

Argentina, 1985, tak znie názov najnovšieho kúska režiséra Santiaga Mitra (La patota; La Cordillera). Jedná sa o turbulentný súdny proces turbulentného obdobia argentínskych dejín.

Latinsko-americké štáty sú neslávne známe svojimi prevratmi, diktatúrami a odbojmi. Jedna taká vojenská diktatúra mala moc nad druhou najväčšou krajinou Južnej Ameriky aj začiatkom 80-tych rokov minulého storočia. Časy útlaku, všadeprítomného strachu a absolútnej neistoty našťastie skončili.

Štát a jeho aparát sa pomaly zotavujú, vyrovnávajú so škodami režimu, a tak nejak pokorne dúfajú v lepšiu budúcnosť. Súčasťou onej optimistickej budúcnosti má byť i potrestanie najvyšších vinníkov.

Hlavnej role vrchného prokurátora a teda aj žalobcu sa zhostil veterán Ricardo Darín. Jeho herecké kreácie si azda najviac divák pamätá z Oscarom oceneného a magickým realizmom obklopeného El secreto de sus ojos (2009).

V oboch prípadoch hrá Darín štátneho zamestnanca snažiaceho sa o spravodlivosť v boji s nepriateľom, ktorý nemá ďaleko k quijoteovským veterným mlynom. Jeho narýchlo zoskupený tím čerstvo vyštudovaných právnikov stojí nie len proti pohlavárom krutého režimu, ale aj proti mentalite časti obyvateľstva.

Mladá krv, ktorá tak trochu naivne verí v svetlejší zajtrajšok je rovnako herecky kompetentná. Dopredu vytŕča predovšetkým Peter Lanzani. Scenár mu dáva k dispozícii komplexný charakter. Protichodnosť mentality jeho rodiny a jeho vlastného svetonázoru sa na plátne umne zráža; prináša divákovi jedny z najlepších scén diela.

Presne o to tu koniec koncov ide. Kolízia hodnôt staršej generácie, ktorá do značnej miery stále obhajuje tvrdé, neľudské zásahy voči odporcom režimu a čerstvých dospelých, ktorí odmietajú hrôzostrašné dedičstvo krajiny častovať ľahostajnosťou.

Komplexnosť témy nám dáva spomenúť na klasiky prvej akosti ako Judgment at Nuremberg (1961), či Inherit the Wind (1960). V oboch tituloch šlo nie len o dusivú atmosféru spoza lavíc súdnej siene. Šlo o to, ako na daný proces nahliadajú bežní občania. Kolaboranti, členovia guerilly, prostí ľudia...

Zatiaľ, čo vyššie uvedené duo v názorovej a empirickej pluralite jeho osadenstva triumfovalo, Argentina, 1985 tápe. Tápe, pričom s pribúdajúcou stopážou tápe viac a viac.

Scenárista a režisér v jednej osobe mal určite mamutie ambície. Možno sa aj sám inšpiroval slávnymi súdnymi procesmi strieborného plátna. Namiesto toho, aby drámu zo súdneho dvora synergicky zlial s prežívaním a reakciou jednoduchého Argentínčana ich Mitre stavia do akejsi krikľavej juxtapozície. Povedať tým chcem jednoducho to, že sa snaží sedieť na dvoch stoličkách súčasne – a skončí tak so zadkom prevažne skĺznutým v medzere medzi nimi.

Scény zo súdnej siene sú produkčne bez problémov. Prestrihávanie medzi práve svedčiacimi, prokurátorom, súdnou radou a panelom s obžalovanými nepostráda dynamiku. Kamera Javiera Juliu a jej tlmené filtre dodávajú na dôležitosti diania.

Problémom je až dianie samotné. Je scenáristicky nevýnimočné. Výsluchy, výpovede, námietky – nič z toho nevťahuje diváka do udalosti. Dialógové prestrelky, právnické úskoky, legislatívne kľučky tu neexistujú. Proces je číra rutina. Atmosféru snaživé načrtnutú remeselnou stránkou zrádza nevládny scenár. Žiadne zapamätateľné výstupy hercov, ani skutočne vyhrotené situácie.

Nepôjdem až tak ďaleko, aby som tvrdil, že výpoveď ženy o tom, ako ju bezdôvodne zatknutú nechali porodiť bez pomoci na špinavú podlahu (a jej podobné) sú samoúčelným citovým vydieraním. Faktom je, že obdobné podlosti sa skutočne diali, nejde teda o nič iné, než o predhodenie prostých reálií.

Avšak utrpenie samo o sebe na dobrý film nestačí. To by každému takémuto dielu stačilo iba odrecitovať udalosti a hodiť záverečné titulky. Na to máme dokumenty.

Mimo súdnej siene platia identické neduhy: solídna formálna sféra verzus kolísavý scenár s nevýraznou réžiou. Ojedinelým, plne funkčným elementom je spomínaná postava Lanzaniho a jeho vzťah k matke. Ich scény sú skvelé. V tomto svetle stopáž 140 minút tu a tam neprekvapivo nudí. Skrátenie na približne rovné 2 hodiny by prospelo.

Vyzdvihnúť musím hudbu Pedra Osunu. Tóny soundtracku ženú dej vpred a dodávajú mu aspoň krátkodobý ráz počas ich trvania. Nebyť tak podarenej hudobnej stopy, mal by faktor nudy povážlivo vyššie hodnoty.

Napriek chatrnosti a rutine príbehu, rozháranej dramaturgii a súdnemu procesu idúcemu na neutrál sa nejedná o zlý kúsok. Herecké výkony na čele s Darínom a Lanzanim ako aj efektívne ošetrená remeselná stránka vynášajú drámu Argentina, 1985 za hranice priemernosti. Hudobná vložka tieto kvality podtrháva.

Kto však čaká kinematografický útok na pectoralis major, ktorý diváka svojou naliehavosťou, ťažobou temnej histórie a organickosťou súdnych ťahaníc usadí hlboko do sedačky, má smolu. Posledná snímka Santiaga Mitru nie je viac, než záležitosť na jedno pozretie.

Argentina, 1985 (Argentína / UK / USA, 2022, 140 min.)
Réžia: Santiago Mitre. Scenár: Mariano Llinás, Martín Mauregui, Santiago Mitre. Hrajú: Ricardo Darín, Gina Mastronicola, Francisco Bertín, Santiago Armas Estevarena, Alejandra Flechner, Paula Ransenberg, Gabriel Fernández, Ricardo Truppel, Ignacio Francavilla, Walter Jakob, Peter Lanzani ...