PACIFICTION

Francúzska Polynézia. Snový raj, kde čas plynie pomaly a nemenne ako vlny na hladine oceána. Farebné kokteily s papierovými dáždničkami príjemne otupujú myseľ, tanec polonahých domorodkýň dráždi zmysly a blažená spolupatričnosť hŕstky „vyvolených”, ktorí tu môžu žiť, dáva zabudnúť na všetky svetské problémy. Alebo žeby nie..?

Vo filme Pacifiction katalánskeho režiséra Alberta Serru (Smrť Ľudovíta XIV. / La mort de Louis XIV, Sloboda / Liberté) sa toto prostredie stáva dejiskom neprehľadnej geopolitickej drámy, intríg a konšpirácií. Film, ktorý mal premiéru v hlavnej súťaži festivalu v Cannes, teraz môžete vidieť aj v slovenských kinách.

Vysoký komisár De Roller (Benoît Magimel), vždy upravený elegán, ktorému oblek ladí k Mercedesu, je poverený zastupovaním Francúzska na tichomorskom súostroví. Tropický raj je však pre neho viac než len pracoviskom – zdá sa, akoby bol skôr kráľovstvom, ktoré blahosklonne spravuje podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Svoje dni trávi neortodoxným presadzovaním megalomanských projektov, dohliadaním na nácvik nového čísla exotickej tanečnej skupiny, obdivovaním zdatnosti miestnych surferov či posedávaním vo vychýrenom nočnom klube. Kam vkročí, dvere sa mu otvárajú dokorán a on blahosklonne na všetky strany ponúka svoju priazeň a podporu – tak trochu ako taký tahitský Krstný otec.

Pomery sa však menia. V komisárovom kráľovstve začínajú presadzovať svoje záujmy aj iné osoby či entity, ktoré však ostávajú zahalené rúškom tajomstva. Medzi domácimi kolujú znepokojivé zvesti o obnove nukleárnych testov, ktoré tu Francúzi s množstvom neblahých dôsledkov uskutočňovali až do 90. rokov 20. storočia. V hoteli pod De Rollerovým patronátom sa zároveň objavuje tajomný cudzinec, ktorý tvrdí, že mu ktosi ukradol pas. A na mori sa v noci dejú čudné veci, ktoré naznačujú prítomnosť ponorky.

De Roller sa ocitá uprostred rébusu, ktorý nedokáže rozlúštiť. Cíti, že sa chystá čosi veľké. Ale čo ak je to iba blamáž, ktorej má sám padnúť za obeť? Nevie, komu môže veriť a nepozná svojho protivníka. Deň za dňom sa spúšťa hlbšie a hlbšie po špirále paranojí, konšpirácií a psychologických hier.

Pre Alberta Serru, podľa jeho vlastných slov, nie je vo filme tým najdôležitejším zápletka, jasne pomenovaný problém ani jeho rozuzlenie. Filmy, ktoré sa riadia mustrami politickej korektnosti, moralizujú a opakujú pálčivosť dobre známych sociálnych problémov ho nebavia. Jeho autorské diela (k Pacifiction napísal aj scenár) majú svoju vlastnú vnútornú logiku, ktorá sa vyvíja v čase a riadi intuíciou. Výsledok je tak potom aj pre neho samého vraj často prekvapením.

Tým bude Pacifiction iste aj pre mnohých divákov. Prvú hodinu, ba možno aj viac totiž možno nebudú ani tušiť, čo sa to pred nimi vlastne rozohráva. Pacifiction začína ako pohľadnicová reklama na dovolenkovú destináciu, kde sa stretáva európska smotánka s prostými, no post-koloniálnej realite veľmi dobre prispôsobenými lokálmi. Unavené večierky, rozvláčne rozhovory a udalosti všedných dní sa tu odohrávajú takmer v reálnom čase a oko diváka bude možno chvíľami radšej blúdiť po príťažlivých exteriéroch.

Postupne sa však do idylky začína vkrádať nepokoj. Najprv len ako abstraktná hrozba, ktorá však postupne naberá kontúry desivej istoty: Svet, na ktorý sa pozeráme, čoskoro zanikne, rozsype sa na prach pod tlakom niečoho nového, čo ho prevalcuje. Nevieme síce, čo to bude, no tým viac nás to desí a znepokojuje. Celkom aktuálne – a pritom dokonale nadčasové a presnosné. Neurčitá zápletka o nukleárnej hrozbe či medzinárodnom komplote je možno príliš bizarná na to, aby jej divák prepadol ako De Roller. Jeho strach zoči-voči prevažujúcim sa miskám na váhach pomerov a síl však film zachytáva absolútne trefne.

Nemalý podiel na tom má skvelý Benoît Magimel v ústrednej úlohe komisára. Rola úskočného diplomata, ktorý ani na vodnom skútri neodloží biely oblek, mu sadne ako uliata, a možno pri jeho monológoch o politike občas spomeniete na seriál Marseille, kde sa kedysi ako ambiciózny kandidát na starostu postavil Gérardovi Depardieu. Za svoj výkon v Pacifiction získal vo Francúzsku Césara, rovnako ako kameraman Artur Tort. Ten svojimi podmanivými širokouhlými zábermi taktiež hojne prispel k budovaniu svojsky apokalyptickej atmosféry filmu, ťažiac pritom najmä z kontrastu naivnej ostrovnej krásy a dekadencie spoločnosti, ktorá tento svet okupuje.

Pacifiction však aj napriek dobrému obsadeniu, podmanivému obrazu (aj zvuku), vďačnej atmosfére a originálnemu námetu nie je práve diváckym filmom. Usedieť jeho 165 minút dá slušne zabrať aj otrlejšiemu cinefilovi a neraz si možno poviete, že práve dopozeranú 5- či 10-minútovú scénu bez akéhokoľvek posunu film mohol kľudne oželieť.

Chýbať vám vo filme, naopak, aj napriek záplave vedľajších postáv môžu emócie – s výnimkou samotného komisára tu všetci pôsobia ako robotické figuríny s úslužným úsmevom, nejasnými motívmi a nulovým citovým vkladom do toho, čo sa okolo nich deje. Vizuálne či typovo pritom ide o pestrú a zaujímavú zmes charakterov. Ostávajú však len skeletmi skutočných postáv.

Tak či onak, Pacifiction rozhodne má potenciál vtiahnuť vás do svojho sveta, prinútiť vás premýšľať o veciach, ktoré by vám inak možno nenapadli, a zanechať vo vás práve to semienko nepokoja, ktoré sa stáva jeho hrdinovi osudným. No kým v rovine akejsi provkatívnej apokalyptickej symboliky funguje takmer bezchybne, mnohé iné kvality, ktoré by ste ako divák od neho mohli očakávať, si necháva okázalo pretekať pomedzi prsty.

Tourment sur les îles (Francúzsko / Španielsko / Nemecko / Portugalsko, 2022, 165 min.)
Réžia: Albert Serra. Scenár: Albert Serra. Hrajú: Benoît Magimel, Sergi López, Montse Triola, Lluís Serrat, Marc Susini ...