SUSEDIA

Návraty do detstva bývajú niekedy bolestivé. Často sú však potrebné, aby sme vedeli v sebe ťaživé spomienky zarámcovať a pochopiť. Umelecká reflexia spoločenského či osobného problému tak môže získať nielen terapeutickú ale aj pútavú a poučnú formu pre iných.

Mano Khalil – režisér, dokumentarista kurdského pôvodu – v týchto dňoch prináša do slovenských kín svoj druhý celovečerný hraný film Susedia. V stručnom názve je obsiahnuté do istej miery všetko. V centre príbehu stojí šesťročný Šero, ktorý žije s rodičmi a malou sestričkou v malej dedine Kamišli na sýrsko-tureckých hraniciach. Dej sa odohráva v osemdesiatych rokoch minulého storočia.

Ich susedmi je židovská rodina, kam Šero, ale najmä jeho strýko Aram, chodia každý piatok po západe slnka (začiatok šábesu) zažínať sviece. Žijú v mieri a náboženskej slobode. Avšak situácia sa začína komplikovať, keď do miestnej školy prichádza nový učiteľ. Šero – režisérovo alter ego – zažíva prvý rok v zmiešanej triede, kde sa musí vyrovnávať s absurditou nacionalizmu.

Svoj doterajší pohľad na svet, ktorý žil pokojne so svojou rodinou, je nútený konfrontovať s cudzími a nevraživými myšlienkami. S jemnocitným humorom a odľahčujúcou satirou Mano Khalil rozpráva príbeh, v ktorom napriek diktatúre prezidenta Háfiza al-Asada nachádza ľahkosť a radosť chlapčenstva.

Kurdsko-sýrsky filmový režisér Mano Khalil (nar. 1964) sa po absolvovaní štúdia histórie a práva v Damasku v roku 1987 presťahoval do Československa, kde študoval hranú réžiu na bratislavskej Vysokej škole múzických umení pod vedením Stanislava Párnického. Do roku 1995 pracoval ako nezávislý filmový režisér pre Československú, neskôr Slovenskú televíziu. Od roku 1996 žije vo Švajčiarsku.

V roku 2012 založil produkčnú spoločnosť Frame Film. Jeho dokumentárny film Včelár / Der Imker sa v roku 2015 objavil na Festivale ľudských práv, umenia a filmu v austrálskom Melbourne. Dráma Lastovička / Die Schwalbe (2016), ktorá hovorí o mladej dievčine Mire hľadajúcej strateného otca s pomocou kurdského kamaráta Rama, je jeho prvým dlhometrážnym filmom.

Khalil sa narodil do časov, kedy sa Sýria vydala národno-socialistickom smerom. Krajinu ovládla strana Baas, pričom sa prezidentovi Asadovi podarilo sústrediť do svojich rúk všetku moc. Jeho pričinením vzniká tiež kult osobnosti, symbolizovaný všadeprítomnými obrazmi a sochami, čo je dokreslené aj vo filme. Kurdčina ako menšinový jazyk a samotná existencia Kurdov sú neustále systematicky potláčané. Podporu 19. prezidentovi vyjadrujú členovia extrémnej pravice, neonacisti či člen Ku-Klux-Klanu David Lane, ktorý v roku 2005 rečnil na Asadovom mítingu.

Khalil takmer 30 rokov túžil nakrútiť film práve z tohto obdobia. Sýriu vnímal ako „tmavú komoru“: „Ako kurdské dieťa som veľmi trpel. Museli sme sa učiť jazyk, ktorý sme nemali radi. Arabsky sme museli rozprávať. Ten jazyk sme však nepoznali. Ak sme počas vyučovania hovorili našou prirodzenou kurdštinou, učitelia v arabských školách nás bili „rákoskou“ po prstoch.“ Vo svojej domovine však dostal výraznú stopku.

Z formálneho hľadiska v prípade filmovej novinky nejde o zásadne inovačný koncept. Prevláda v ňom skôr informačná hodnota – aj keď sa príbeh odohráva takmer pred polstoročím, je stále aktuálny. Jasne proklamované posolstvo nástupu fašizmu je výstražným prstom aj v dnešnej dobe. Keď sa svet zrazu začína deliť na „my“ a „oni“, nikdy to nemôže dopadnúť dobre.

Príbeh je rámcovaný do súčasnosti, v jednom z utečeneckých táborov v irackom Kurdistane. Aj keď sa Susedia do minulosti vracajú, nie je to film historický, ale funkčne reflektujúci dnešok. Je autentický a nemáme dôvod mu „neveriť“. Jeho zjednošujúci pohľad či ľahko predvídateľný dej možno pripísať „očiam“ dieťaťa. Príbeh Šera, ktorý najviac zo všetkého sníva o elektrine a televízore, aby mohol pozerať kreslené seriály, je chvíľu tragický a drsný, inokedy zábavný a niekedy aj naivný.

Piešťanský filmový festival Cinematik uviedol film Susedia v roku 2022 v predpremiére, kde samotný režisér Mano Khalil potvrdil, že zhruba 60% snímky je autobiografických. Práve preto sa film oplatí vidieť.

Rozhovor s režisérom na festivale Cinematik:

Ako si spomínate na Vaše štúdium réžie v osemdesiatych rokoch minulého storočia? Kde všade ste študovali?

V rokoch 1981 až 1986 som v sýrskom-Kurdistane študoval právo a v Damasku históriu. Nikdy som však netúžil stať sa právnikom alebo učiteľom histórie. Chcel som točiť filmy, a rozprávať príbehy. Preto som sa rozhodol odísť zo školy a naplno sa sústrediť na tento cieľ. Najprv som chcel študovať v Moskve, ale neskôr som dostal nápad odísť do Československa a študovať tam. Keď som prišiel do Prahy, povedali mi, že odbor filmovej réžie sa otvára každý druhý rok a práve v tom roku sa otvárať nebude. Odporučili mi, aby som sa hlásil do Bratislavy. Nikdy predtým som o Bratislave nepočul. Na VŠMU som začal študovať v roku 1987 pod vedením pána Stanislava Párnického. V Československu som vtedy spoznal neskutočne veľa milých ľudí, veľkých filmárov. Niektorí z nich sú mojimi kamarátmi dodnes. Samozrejme poznám stovky československých filmov a stále ich pozerám.

Prečo ste sa po absolvovaní školy a práci v televízii rozhodli vrátiť do svojej rodnej krajiny?

Keď som skončil filmovú školu, mojím cieľom bolo vrátiť sa do vlasti a robiť filmy tam. Bohužiaľ som nakrútil len jeden film. Vzapätí sa začali moje problémy s režimom, ktorý neuznáva existenciu Kurdov v krajine. Zatkli ma. Za fašistického režimu sýrskeho Asada sa v Sýrii nedalo žiť a robiť filmy. Preto som sa rozhodol odísť do Švajčiarska a dúfal som, že jedného dňa budem môcť nakrúcať svoje filmy. Vo Švajčiarsku ma, samozrejme, ako všade inde, nikto s kyticou kvetov nečakal. Začal som pracovať v televízii ako kameraman a neskôr som sa dostal aj k mojej vytúženej a študovanej filmovej réžii.

Nachbarn (Švajčiarsko, 2021, 124 min.)
Réžia: Mano Khalil. Scenár: Mano Khalil. Hrajú: Zirek, Ivan Anderson, Jay Abdo, Tuna Dwek, Ismail Zagros, Uygurlar Derya, Mouafaq Rushdie ...