TADY HAVEL, SLYŠÍTE MĚ? |
TADY HAVEL, SLYŠÍTE MĚ? |
Václav Havel je jeden z prezidentov, na ktorých sú hrdí Česi i Slováci (i keď nie unisono). Jedna z mála persón politického či občianskeho života, o ktorej sa oplatí točiť ďalšie dokumenty, pretože sa stále nájde dosť divákov, ktorí si chcú zaspomínať na neho ako osobnosť či na minulé obdobia.
Tady Havel, slyšíte mě? si berie unikátnu výzvu: zmapovať posledné dva roky života štátnika v penzii. A budete veľmi prekvapení, koľko toho stihol a jeho diár bol miestami nabitý ako keď ešte pôsobil vo funkcii. Je to celkom zaujímavý pohľad, ale pochopiteľný – meno takého kalibru láka aj „vo výslužbe“ a existuje množstvo podujatí, kam ho volajú. Sú to veľké ceremónie (na niektorých čaká aj cena za jeho tvorbu), aj malé príležitosti, na ktorých by ho radi mali.
Kamera neustále nalepená na chrbte protagonistu či miestnostiach nás vedie ku všedným dňom, kedy lavíruje medzi kopou schôdzok i návštevami lekára, do toho mieša služobné cesty do zahraničia a už lietame do Nemecka či USA. Nie je núdza o stretnutie so starými priateľmi (u Miloša Formana kukajú filmy, hľadajú disketu a Vašek pýta ešte jedno pivko) alebo VIP osobnosťami rangu Dalajlámu. Práve pri ňom je krásne vidieť časový odstup dvoch návštev: prvá sa odohrá vo flashbacku, kedy má Havel plno síl, no druhá je už takmer na sklonku života... Je to milý, citlivo a dobre zachytený moment.
Podobných chvíľ tu nájdeme viac. Avšak štruktúra nesleduje iba posledné dva roky života, mieša ich so spomienkami – niektoré idú hlbšie do minulosti až do mladíckych liet, iné niekde k nežnej revolúcii a ďalšie sa viažu s prezidentským úradom. Osobne sa mi ťažšie hľadala logika flashbackov, lebo nie sú iba chronologické – ten prvý neskočí rovno päťdesiat rokov do minulosti a posledný iba chvíľu. Je to dané skôr dramaturgiou, ktorá si ich vyberá podľa potreby či témy. Aj tak to bolo miestami rušivé.
Ak Havla milujete, bude vám imponovať kvantum záberov, na ktorých pôsobí na ľudí takmer ako rocková hviezda. Jeho prítomnosť v nich vyvolá búšenie srdca, chuť po autogramoch a my zažívame túto slávu jeho optikou – dať ešte jeden podpis, zdržať sa, podať ruku aj za cenu ďalšieho vyčerpania? Vyšší vek sa podpíše na nižšej stamine, no Havel bol skrátka pojem – čo sa nám dokument snaží jasne navodiť a azda nikto nebude protestovať.
Ale sily sa postupne míňajú, telo slabne. Nedá sa vyhnúť faktu, že celý film je skôr malé odchádzanie veľkého človeka. My totiž vieme, aký koniec nás čaká, otázna je cesta k nemu a finálna scéna. A tá sa mi zaryla do pamäti, lebo Havel v nej pomaly kráča, zdoláva schody a je vidieť, že už je slabučký, no ešte si chce užiť pár dúškov života. Čo by za také finále dali niektoré dramatické filmy...
Nemalou súčasťou dokumentu je sledovanie natáčania filmu Odcházení – je to doslova životný last-minute projekt Havla, ktorý chcel natočiť filmovú podobu divadelnej hry a fakt sa mu to v poslednom roku života podarilo, aj uviesť film do kín (a získať nejaké kritiky). Fakt je, že ani na české pomery to nebol extraveľký hit (50 tisíc divákov), preto je zaujímavé vidieť etudy z jeho vzniku, výberu pľacu či pár interakcií s hercami (práve tu vlastne vznikol aj názov tohto filmu).
Tady Havel, slyšíte mě? nie je celoživotný či definitívny pohľad na velikána českých dejín. Ale ak máte chuť vidieť posledné dva roky jeho života a množstvo nečakaných alebo aj milých momentov, je to fajn 85-minútová záležitosť. Nechce vykresať ultradramatické posolstvo a občas sa málinko vlečie, no jednoznačne kladie otázku – ktorý z ďalších českých či slovenských prezidentov bol takou osobnosťou, že by si zaslúžil podobnú poctu?
Tady Havel, slyšíte mě? (ČR, 2024, 86 min.)
Réžia: Petr Jančárek. Scenár: Petr Jančárek.