NÁROD VEĽRÝB |
NÁROD VEĽRÝB |
Nakrútiť ekodokument, ktorý poľahky neskĺzne do filmovej agitky je niekedy sizyfovská práca. Do slovenských kín dorazil práve Národ veľrýb, ktorý ponoril objektív kamery pod hladiny oceánov a vzal si do hľadáčiku život najväčších žijúcich živočíchov na planéte. Francúzska dokumentárna novinka režiséra Jeana-Alberta Lièvreho si za zdrojový materiál vzala báseň Heathcotea Williamsa s rovnomenným názvom, ktorá koncom 80. rokov hrala dôležitú úlohu pri kritike lovu veľrýb.
Poetické korene tak ponúkajú filmu logickú dramaturgickú barličku, no zároveň prihrávajú aj motív, ktorý môže snímku vtiahnuť do rozbúrených vôd lacnej mravoučnej moralitky. Lièvremu sa z tejto patovej situácie podarilo ako tak vykorčuľovať, no treba si na rovinu povedať, že Národ veľrýb skôr ako ideový protest song, väčšmi pripomína galériu plnú dychberúcich obrazov.
Národ nádherných záberov
Režisér Godfrey Reggio pred desaťročiami zdvihol varovný prst dokumentárnou peckou „Qatsi trilogy“ (Koyaanisqatsi, Powaqqatsi, Naqoyqatsi) s hypnotickým soundtrackom Philipa Glassa a podarilo sa mu spojiť aktivistický dojem nevyhnuteľnosti s kvalitnou filmárčinou. Lièvre si tak s veľrybou dokumentárnou piesňou odkrojil také sústo, ktoré by nemuselo byť v aktuálnych štandardoch úplne stráviteľné.
Národ veľrýb tak sleduje odyseu najväčších podmorských cicavcov naprieč svetovými vodami a dokresľuje ho hlas rozprávača herca Jeana Dujardina. Práve ten tlačí snímku do akejsi starosvetskej archaickej estetiky, no zároveň sa ním režisér neopíja a do istej miery ho dávkuje v rozumnom množstve.
Percentuálne tak prevyšuje objektív kamery „utopený“ pod hladinami oceánov nad obrazmi súše a režisér tak logicky stavia film na vizualite, pri ktorej si diváci môžu len klásť otázku: Ako toto, dočerta, natočil? Okrem strohých faktov a učebnicových znalostí oceánskej flóry film pretkáva minutáž pochopiteľne zvolenou lyrikou.
Tá vychádza práve z veršov spomínanej poémy, od ktorej sa režisér dramaturgicky odrazil. Medzi riadkami je tak citeľný tlak režiséra, ktorý stoj, čo stoj by z filmu urobil niečo viac ako podmorskú video vizitku o oceánskych obroch. Lièvre tak niekedy tlačí viac na pílu a objektív kamery, ako by sa patrilo a snaží sa medzi podmanivé obrazy vpašovať lyrizujúcim monológom ďalšiu uvedomelú perspektívu a uhol rozprávania.
Dychberúca vizualita verzus lyrika
Niekedy sa to režisérovi darí viac, inokedy vyšperkovaná snaha edukovať vyhráva nad mravoučným presahom. Rozprávanie do istej miery triešti aj zvláštna mozaikovitosť rozprávania. Lièvre síce zaujme zaujímavými vizuálnymi nápadmi (veľryby levitujúce pomedzi podmorskými veľhorami), no zároveň vyhodí do vzduchu priveľa loptičiek s motívmi.
Namiesto toho, aby sa režisér zhutnil sústredenie do určitej konkrétnej témy týkajúcej sa života veľrýb, triešti pozornosť diváka a sčasti tak komentuje migračné cesty cicavcov a následne prepne do historického ponoru o lovcoch veľrýb, v ktorom zase ukazuje (oprávnene) prstom na čiernu kapitolu a praktiky priemyselných vojen o veľrybí tuk a ďalšie suroviny. Režisér tak mieša nekonzistentný koktejl, ktorému by prospelo prísnejšie dramaturgické ukotvenie.
Lièvre sa tak niekedy snaží až pedantsky vodiť diváka za ruku a až školácky mu diktovať, kam sa pozerať a ktoré motívy si navzájom pospájať. Režisér to síce nemyslel zle, no finálny produkt pripomína generický dokument z dielne History chanel po čelnej zrážke s vyššími ambíciami autora.
Napriek malým vyrušeniam, Lièvre ponúka nádherné obrazy, na ktoré bežný radový divák narazí len s obtiažami a práve odvážne až hypnotické zábery sú najväčšou pridanou hodnotou snímky. Ak by režisér osekal zo snímky hovorené slovo, alebo tento motív zúžil len na symbolický mytologický termín ako Reggio v Qatsi trilogy, Národu veľrýb by podobný editroský „rez“ skôr prospel.
Les gardiennes de la planète (Francúzsko, 2023, 82 min.)
Réžia: Jean-Albert Lièvre. Scenár: Jean-Albert Lièvre. Kamera: Richard Sidey, Santiago Cabral. Strih: Cécile Husson. V slovenskom znení: Marek Majeský