HRANICE EURÓPY |
HRANICE EURÓPY |
České novinárky Apolena Rychlíková a Saša Uhlová opäť spojili sily a do kín poslali dokumentárny film mapujúci temné zákutia európskeho trhu práce. Po ich spolupráci na epizóde dokumentárnej série Český žurnál s názvom Hranice práce, prišli aktuálne s tematickým celovečerným pokračovaním. Po domácom trhu, si totiž tentokrát posvietili na ten európsky. Režisérsky má snímku pod palcom opäť Rychíková a investigatívu ostrieľaná novinárka Uhlová.
Dvojica tentokrát prekročila hranice Českej republiky a rozhodla sa preskúmať šedú zónu otrockých brigád naprieč Európskou úniou. Svet v svete je stále magnetom pre obyvateľov východnej a strednej Európy, ktorí pod vidinou zárobku dokážu znášať častokrát až sparťanské a neľudské pracovné podmienky. Rychlíková tak mapuje priebeh investigatívy takpovediac zdiaľky a naopak Uhlová je vrhnutá doslova do prvej línie.
Králičia nora
Hranice Eurrópy nie sú popisnou štúdiou ale skôr punkovou filmovou freskou. Rychlíková a Uhlová nahliadli pod balvan s pokryveným ekosystémom a opisujú následky čelnej zrážky migračného prúdu „našincov“ s centrifúgou zahraničného trhu práce.
Princíp filmu a rozprávania je jednoduchý a naplno využíva práve estetiku novinovej reportáže a terénnej investigatívy. Uhlová na vlastnej koži skúša ako funguje pracovný trh a krátkodobé pracovné príležitosti pre obyvateľov krajín bývalého sovietskeho bloku. Nasadí tak okuliare so skrytou kamerou a postupne sa „infliltruje“ do svetov, ktoré sú groteskné, kruté, no celkovo najmä frustrujúce.
Investigatívna poviedková esej
Dramaturgickou štruktúrou Hranice pripomínajú antológiu trojice poviedok, v ktorej postupne dominujú odlišné emócie. V prvej tretine Uhlová brigáduje na nemeckej zeleninovej farme, kde sa dôraz kladie na paradoxný vzťah žien. Tie dala dokopy práca a náhoda a z partie neznámych brigádničok vzniká akési nepravdepodobné sesterstvo.
Postupne Uhlová strieda viacero brigád a prác a dostáva sa napríklad po neúspešnom pokuse v Londýne aj do Írska či Francúzska.
Uhlová ubiehajúcou minutážou otvára viacero otázok a rýpe sa v nepríjemných témach. Hranice Európy síce neponúkajú tvrdé štatistiky a čísla a film sa nedá považovať za analýzu problematiky, ktorá by si vyžadovala generálnejší kontext, ale servíruje emotívnu ilustráciu pracovného podhubia, ktoré majorite zostáva poväčšine skryté. Hranice Európy sú v najlepšom zmysle slova subjektívnou sondou do králičej nory skrytého mikrosvesmíru, ktorý doslova vidíme očami samotnej Uhlovej.
Reflektorom na pálčivé témy
Investigatívna novinárka tak gulometným tempom servíruje jednu tému za druhou a strháva pomyslené steny medzi realitami. Film niekde pálčivú tému len načrtne, inde na ňu zasvieti rovno reflektor. Hranice Európy pitvajú sen o pokrokových západných krajinách a ukazujú ho vo svetle, v ktorom dokonalé európske ekonomiky stoja na vratkých nohách lacnej pracovnej sily vyžmýkanej z poskomunistických periférií. Uhlová neľútostne vypratáva zo skríň jedného kostlivca za druhým, niekde to funguje viac, inde sú problematiky len načrtnuté a do istej miery skratkovité.
Európsky dokumentárny „foundfootage“
Dokument je formálne „rozkrojený“ na dve časti: jednu snímanú profesionálnou kamerou a investigatívne pasáže z Uhlovej skrytej kamery v okuliaroch. „Foundfootage“ estetika filmu nielen, že pristane, ale priam je jeho nevyhnutným stavebným kameňom.
Práve pri podobnej téme je prítomnosť skrytej kamery skrátka existenčným pojivom. Vizuálnou čerešničkou je aj sympatický kontrast, ktorý vytvára práve vrstvenie profi a „amatérskych“ záberov.
Zaujímavosťou je, že Hranice Eurrópy nie sú len spravodajskou chladnou investigatívou, ale výrazne pracujú aj s emóciami a presahom. Či už ide o vzťahy načrtnuté v každej z „epizód“, alebo aj o vzťahový leitmotív medzi Sašou Uhlovou a jej otcom disidentom stojacim za Chartou 77 Petrom Uhlom.
Investigatívnu rovinu tak nečakane pretkáva práve rodinná linka a tvrdú novinársku robotu zľudšťuje nielen citlivá nadstavba vzťahu otca a dcéry, ale aj Uhlovej „skypeovanie“ s rodinou či komentovanie otrockej práce v podobe rozprávaných monológových denníkov.
Hranice Európy provokujú, no robia to s gráciou a zároveň civilne špinavo. Podobných filmových reportáží je ako šafránu, čo je škoda, takže by bolo sympatické, ak by Hranice za seba pribrali postupne „trojbodku“ a narástli v uvedomelú investigatívnu dokusériu.
Hranice Evropy (ČR / SR / Francúzsko, 2024, 98 min.)
Réžia: Apolena Rychlíková. Kamera: Jan Šípek, Petr Racek. Strih: Kateřina Krutská Vrbová. Zvuk: Martin Kuhn. Hudba: Jonatán Pastirčák