KÁLMÁNOV DEŇ |
KÁLMÁNOV DEŇ |
Maďarský režisér Szabolcsa Hajdu si môže vo filmografii odškrtnúť už desiaty zárez. Koncom minulého mesiaca totiž aj v slovenských kinách odpremiérovala nenápadná dialógovka Kálmánov deň.
Hajdu v autorskom a renesančnom duchu obsadil na projekte viacero stoličiek a okrem toho, že zadaptoval vlastnú divadelnú hru a snímku si zrežíroval, dokonca si v nej aj zahral.
Na Kálmánovom dni spojili sily aj slovensko-maďarskí filmári a ruku k dielu priložil aj slovenský producent Mátyás Prikler.
Päť kamošov v dome a milión katastrof
V sympaticky zariadenom zrubo-dome spí na gauči Kálmán, ktorému prvé minúty vidíme len chrbát. Jeho manželka Zita vedie monológ s Kálmánovým chrbtom a tvár protagonistu s vizážou režiséra Szabolcsa Hajdu divák uvidí, až keď Zita otvorí tému, ktorá Kálmánovi evidentne nie je pochuti. Práve problém v expozícii snímky film rámcuje a len podčiarkuje tsunami toxických, citlivých a vzťahových atómoviek, ktorými režisér postupne bombarduje stopáž filmu.
Zatiaľ čo expozíciu snímky otvára dvojica manželov Kálmán a Zita, postupne autor dávkuje v deji ďalšie postavy. Kálmán má totiž svoj veľký deň. Oslavuje meniny a interiérové „javisko“ domu vystriedajú postupne známi ústredného manželského dua: Ernö, Levente a Olga. Hajdu stavil na komornosť „štyroch stien“ domu a objektív kamery sa takmer nedostane spod strechy Kálmánovho a Zitinho domova.
Na oko príjemný zrubový interiér, tak režisér doslova premenil na filmové javisko a postupne sa na ňom „premelie“ väčšina postáv. Priestor zahusťuje, vyprázdňuje, postavy necháva medzi sebou reagovať, prípadne necháva vyznieť rekvizity.
Priestor domu sa tak stáva arénou, „rečníckym pultom“, kde sa jednotlivé postavy dostávajú k slovu a v skriniach im zatiaľ hrkocú imaginárni kostlivci.
Akýmsi leitmotívom sú totiž hriechy, prešľapy a vnútorní démoni jednotlivých postáv, ktorých hrdinovia v sebe dusia a pohár trpezlivosti niektorým pretečie práve počas „Kálmánovho dňa“.
Ide tak práve o disfunkčné manželstvo hlavného hrdinu, Ernöho vysporiadávanie sa so smrťou blízkej osoby, či Leventeho a Olgin rozkladajúci sa vzťah.
Škrípajúce filmové javisko
Od prvých sekúnd stopáže tak je jasné, o čo režisérovi ide. Stavil na klasický recept „štyroch stien“, medzi ktorými sa postupne na hladinu vyplavujú tajomstvá a hriechy ústrednej partičky hrdinov.
Herci medzi sebou majú chémiu a komunikujú medzi sebou, tak ako sa patrí na ľudí z mäsa a kostí. Na jednej strane film žije vďaka civilnosti pätici postáv, no na druhej naprieč celým filmom počuť až neznesiteľný šuchot predlohy.
Nejde ani tak o samotný scenár, ktorý je napísaný inteligentne a s citom, ale o samotnú formu. Zrub, v ktorom sa striedajú postavy ako decká na jarmočnom kolotoči, totiž niekedy pôsobí ako už spomínané groteskné divadelné javisko.
Samotný „tok“ postáv naprieč scénou bije explicitne do očí. Divák, akoby až fyzicky cítil naprieč filmom vôľu autora, ktorý ako policajt na križovatke púšťa a odprevádza postavy do a zo scény. Akejsi dramaturgickej konzervácii v čase priestore nepomáhajú ani občasné vydýchnutia, keď interiér zrubu vystrieda interiér auta a naopak. Hajduho príbeh zrejme fungoval viac na papieri ako pred objektívom kamery.
Síce existuje množstvo príkladov, keď sa režisérovi podarilo pretaviť materiál divadelnej predlohy do ikonickej filmovej podoby (z brucha: Kto sa bojí Virginie Woolfovej Mikea Nicholsa), Hajduho snaha tu podstatne škrípe a divák cíti pachuť „prihoreného“ polotovaru.
Kálmán-nap (Maďarsko / Slovensko / USA, 2023, 71 min.)
Réžia: Szabolcs Hajdu. Scenár: Szabolcs Hajdu. Hrajú: Orsolya Tóth, Szabolcs Hajdu, Nóra Földeáki, Domokos Szabó, Imre Gelányi