ARCHITEKTÚRA ČSSR 58 – 89 |
ARCHITEKTÚRA ČSSR 58 – 89 |
Hraných aj dokumentárnych filmov o časoch socializmu máme hromadu. Preto je vždy vítané, keď si mozaiku doby dopĺňame aj o ďalšie pohľady. A ako napovedá názov, tentoraz sa budeme venovať architektúre.
Režisér Jan Zajíček (Girl Power) sa tejto téme venoval už vo svojej rovnomennej dokumentárnej sérii uvedenej vlani na českej aj slovenskej verejnoprávnej televízii. Tú som nevidel, takže neviem nakoľko sa tu stretávame s novým materiálom a nakoľko ide iba seriálový zostrih. Ale to nám môže byť jedno, keďže hodnotíme samotný kinofilm.
Architektúra ČSSR 58-89 ťaží svoju tému aj v tejto podobe takmer na maximum. Pred kamerou sa objavujú samotní architekti, historici ale aj politici. Vytvára sa tak pôsobivý pohľad do zákulisí diel, ktoré sú mnohými ideologicky zatracované. Ale aj umelecky obdivované.
Jirásek na pozadí historických reálií odhaľuje tvorivý proces, význam aj pikošky o vzniku ikonických stavieb z dôb minulého režimu. Presne vybraní respondenti podnetne odpovedajú na správne položené otázky. Za každou stavbou sa tak odvíja príbeh aj určitá filozofia. Otázka, či je architektúra úžitkové remeslo, skutočné umenie alebo niečo medzi tým visí vo vzduchu dosť často. Autori tak dokážu udržať pozornosť takmer počas celej (na dokument) nadštandardnej dĺžky.
Aj napriek dobovému zasadeniu odolali pokušeniu byť príliš politickí. Aj keď samozrejme na kritiku režimu dôjde, nikdy nie je samoúčelná. Iba podškrtáva niektoré osobné príbehy. Prípadne ich zasadzuje do potrebného kontextu.
Podstata projektu je totiž inde. Architekti si stavaním a projektovaním plnili sny, prekonávali výzvy, prípadne napĺňali ambície. O to silnejšie pôsobí, keď narazili na komunistickú mašinériu. Ako v prípadoch, keď im bol zakázané byť na otvoreniach svojich diel.
Okrem informačnej hodnoty ale najviac pozornosti na seba strháva formálna stránka. A pritom je paradoxné, že v jadre ide o klasický formát hovoriacich hláv a ilustračných záberov. Jirásek so svojim tímom však predvádzajú tak zručné remeslo, až sa dostávajú na hranicu umeleckého filmu.
Kamera využíva krásne kompozície s občasným dopingom v podobe efektných dronov. Darí sa tak predať majestátnosť aj epickosť snímaných objektov. K tomu sú namiešané archívne zábery, animácie ale aj stavebné plány. S rôznymi obrazovými formátmi, meniacou sa farebnosťou aj náladou sa pracuje divácky výnimočne atraktívne. Kameraman Jiří Málek (Diaľava) odviedol silný výkon a na celý dokument je radosť sa pozerať.
K intenzívnemu zážitku dopomáha aj hudba dua Ondřej Skala (Bohu žel), Vladimír Godár (Záhrada). Dokáže tvrdiť rytmus aj poeticky ladiť atmosféru. Trochu pripomína modernizovanú verziu toho, čo zvykol skladať Phillip Glass pre Godfreya Reggia (Anima Mundi, Quatsi trilógia). Aj napriek modernému zvuku tak dokáže vyvolať aj spomienky na časy minulé.
Najviac ale po formálnej stránke bodujú strihači Zdeněk Marek (seriál Mozaika) so samotným pánom režisérom. Dokázali spomínané prvky pospájať do strhujúcich pasáží, ktoré dokážu vyvolať príjemné zimomriavky aj úžas nad prácou architektonických ikon. Za mňa osobne ide o jeden z najlepšie zostrihaných filmov tohto roku. Aj pri vedomí, že sa mu svoju vyše dvojhodinovú stopáž nedarí obhajovať po celú dobu.
Aj napriek mimoriadnym kvalitám, audiovizuálnemu pôžitku a viac než svižnému tempu záleží na tom, aký máte k architektúre vzťah. Tých technických informácií, mien a súvislostí je občas predsa len príliš. To však nič nemení na tom, že aj keď je pre vás architektúra iba úžitkové remeslo, tak by ste mali vyraziť do kina. Na malej obrazovke jeho audiovizuálna krása tak nevynikne.
Architektúra ČSSR 58-89 je výborný film. Obsahovo podnetný, formálne strhujúci a so schopnosťou zaujať, aj keď vás téma vôbec neláka. Ukazuje na zanietenosť umelcov, vizuálne predáva veľkoleposť ich diel a odhalí mnoho zaujímavých faktov. A možno vás donúti sa na (nielen prezentované) budovy pozerať trochu inak.
P.S. Keby som film videl vo svojich cca desiatich rokoch, pravdepodobne by som chcel byť architektom.
Architektúra ČSSR 58 – 89 (ČR/SR, 2024, 126 min.)
Réžia: Jan Zajíček. Scenár: Jan Zajíček, Henrieta Moravčíková. Kamera: Jiří Málek. Hudba: Ondřej Skala, Vladimír Godár