VEDĽAJŠIA IZBA

Filmy Pedra Almodóvara (Paralelné matky, Bolesť a sláva, Julieta, Koža v ktorej žijem, Rozorvané objatia, Volver, Zlá výchova, Hovor s ňou) môžete mať radi z viacerých dôvodov. Pre jeho osobitú starostlivú réžiu, výraznú farebnosť, cit pre mizanscénu, pokojné kompozície, dizajn. Samozrejme aj pre výber herečiek a hercov, z ktorých dokáže žmýkať parádne herecké výkony: často domácich španielskych, viac či menej známych. Pre osobitý pohľad na zákutia Španielska: odkrýva bytovky i ulice Madridu alebo Valencie, ale aj odľahlé miesta ako svoju domovinu La Mancha. Pedro dokáže nájsť rozmanité témy, scenáre, skákať v časových líniách, ale práve tá španielska štipka ho robí odlišným.

Preto správy o jeho anglickom debute budili čiastočné obavy. Ako si poradí s iným jazykom? Aké herečky a hercov obsadí do hlavných úloh a ako ich bude viesť? Akú tému si vyberie a kam ju zasadí? Filmový festival v Benátkach chválou nešetril a po 17-minútovom aplauze sa tu valí rovno víťaz festivalu. Tak sú očakávania maximálne vyšponované a výsledok... už trochu menej.

Vedľajšia izba sa venuje téme eutanázie. Ale pretaví ju do zaujímavého námetu vzťahu dvoch žien: Ingrid je úspešná spisovateľka, aktuálne na turné. Bývalá vojnová reportérka Martha skúša experimentálne liečby a pendluje medzi prázdnym bytom a nemocnicou. Tuší, že jej už neostáva veľa času a výsledky medicíny nie sú sľubné, a tak sa rozhodne kúpiť si niekde na ťajňáša pilulu, ktorá by ukončila jej trápenie. Ale zároveň chce poprosiť kamarátku Ingrid, či by neodišli na iné miesto, kde by ona mohla bývať vedľa nej (odtiaľ názov filmu) a ostala až do posledných dní života, keď sa rozhodne akt eutanázie vykonať. Zatiaľ nevie presne kedy, ale ten moment sa blíži.

Nie je to ľahké pozeranie, na ktoré si len tak skočíte po 8- či 10-hodinovej šichte. Pedro Almodóvar sa však rozhodol pre príbeh ďalších silných žien, ich puto i minulosť. Tej sa venuje najmä v prvej tretine, kde si odskočíme do jednotlivých krajín, ktoré stihla najmä Martha pochodiť. Osviežujúci prístup nás, vytrhne z prvotného nízkeho počtu izieb a miest, kde sa film odohráva. Ale tie epizódy sa rýchlo minú a potom sa film prehupne do trošku monotónnejšieho módu.

Len čo začína opätovné zbližovanie, sledujeme najmä dlhé dialógy, ktoré predvádzajú skvelé herečky a slúžia na finálne rozhodnutia oboch z nich: jedna chce život ukončiť a druhá chce byť pri tom. Smer sa zmení z minulosti na blízku budúcnosť a kus filmu sa krúti okolo idey, nastolenia i prípravy. Vtedy sa tempo zvoľní a talentované herečky ostávajú v uzavretých priestoroch ako nemocničná izba alebo bežný apartmán. Je až prekvapivé koľko času Pedro strávi v tuctových miestach a tlmí svoj vizuál.

Film dostáva veľký priestor na filozofické úvahy o prežívaní posledných dní života. Má človek právo vziať si ho, keď trpí? Ako to pôsobí na okolie? Samozrejme, istá línia sa venuje aj legálnosti kroku. Ale azda najväčšia dilema prichádza k Ingrid, ktorá ako jediná prikývne na rolu spoločníčka, čo bude pri tom finálnom akte.

Prípravy na uskutočnenie plánu sú relatívne zaujímavé (kedy a ako kamoška žiada druhú o asistenciu), no ešte viac s napätím budete sledovať realizáciu tohto plánu. A v tom momente sa budete musieť asi aj rozhodnúť, do ktorej postavy sa vložíte viac. Budete tipovať, kedy už Tilda Swinton príde (a ako) k danému momentu? A čo ak by Almodovar využil inú líniu - a k aktu vlastne jeho hrdinka nepristúpila? Ako by to zobrala ta druhá, ktorá sa už vydala na cestu spolutrpiteľky?

Ak sa totiž zameriate na postavu Julianne Moore, čaká vás totiž neľahké posudzovanie čiastočného sebectva kamarátky (ona si tu ide zomrieť, nepovie ani kedy, ešte vás aj vystaví riziku vyšetrovania za vraždu?) a aj zodpovedanie vlastnej otázky - ak by ste boli na jej mieste a mali absolvovať taký pobyt s neľahkým koncom, podujali by ste sa naň? A ktorému kamarátovi / kamarátke by ste išli na smrteľnú cestu a ktorej už nie?

Almodóvara chválim, že so scenárom sa pohral asi najviac ako mohol a vyčerpá všetky ponúkané možnosti, cestičky a odbočky. Filozofické či psychologické otázky sú priebežne kladené a môžete hľadať odpovede. Niekedy prekáža taký lacný trik ako návšteva kníhkupectva a prednášané dialógy typu "Na čo si kupovať knihu, ktorú už nedočítam do konca?". 

Azda najväčšie prekvapenie sa črtá pri finálnom hodnotení, že taká silná téma je od Pedra podávaná veľmi chladne. Nedostáva zo mňa žiadne emócie v kinosále. Ani štipku ľútosti, slzu na krajíčku či guču v hrdle. Nepovažujem sa za cynika (na druhý deň ma Čarodejka fakt milo dostala), ale film je strašne chladný, ako jeho výprava. Niežeby boli herecké výkony slabé, Tilda Swinton i Julianne Moore sú dosť dobré skôr v adekvátnej rovine ako že by podali oslnivý výkon, ktorý si budeme rok pamätať - to veští aj ich absenciu na rôzne nominácie a zrejme sa ani na oscarovú listinu nedostanú.

A napokon Almodóvar nemá v angličtine "grády" ako na domácej pôde s “vlastnými herečkami a hercami”. Tie precízne vyberané lokácie Španielska vymenil za troška tuctový New York a bežný les s dizajnovo výnimočným domom. Ten esprit, tá energia a náboj sú preč - ostal chlad v súlade s témou a farebné kostýmy dámskej garderóby. Možno to tak Pedro chcel, ale nie je to až taj vizuálne zaujímavé, ani obsahom bohaté. Po 17-minútovom potlesku či víťazstve v Benátkach asi aj malé sklamanie, ak ste sa tešili na potenciálnu drámu roka...

The Room Next Door (Španielsko/USA, 2024, 107 min.)
Réžia: Pedro Almodóvar. Scenár: Pedro Almodóvar, Sigrid Nunez. Hrajú: Julianne Moore, Tilda Swinton, John Turturro ...