JULIE MLČÍ

Belgicko-švédsky debut prichádza po festivale v Cannes, v Karlovych Varoch a po uvedení aj na MFF Cinematik, do bežnej distribúcie. Aký typ diváka si počin režiséra Leonarda Van Dijla, ktorý sa stal belgickým národným kandidátom na cudzojazyčného Oscara, užije najviac a na čo treba byť pripravený?

Ešte na úvod dodajme, že na projekte ako odborná konzultantka spolupracovala slávna japonská tenistka Naomi Ósaka a spoluprodukovali ho bratia Jean-Pierre a Luc Dardennovci (Dieťa, Mlčanie Lorny, Chlapec na bicykli, Tori a Lokita), priekopníci súčasnej európskej sociálnej drámy.

Dospievajúca Julie (skutočná tenistka a herecká debutantka Tessa Van den Broeck) je vychádzajúcou juniorskou hviezdou elitnej tenisovej akadémie. Keď jej hlavný tréner vypadne z práce a stane sa pre tragédiu v klube predmetom vyšetrovania, všetky hráčky a hráči sú predvolaní k vypočutiu. Akurát iba Julie, ktorá mala k trénerovi najbližšie, sa paradoxne rozhodne mlčať.

Scenár na traumatickú udalosť nahliada z perspektívy následkov a vstrebávania. Julinému trénerovi Jeremymu je pripisovaný podiel viny na samovražde jej športovej kolegyne a rovesníčky. Rafinovane sa pracuje s dávkovaním informácií, dôvody tragédie sú len subtílne naznačené, čím sa aktívne – od jednej nenápadnej a nejasnej scény k druhej – zamestnáva divákova pozornosť a získava jeho zúčastnenosť pri skladaní vlastnej interpretácie.

V rámci dramaturgie sa výborne pracuje aj s tichom. Hnev a krik sú nahradené rezignáciou a tichom, ohlušujúcim tichom. Viac ako dialógy počuť tvrdé odrazy tenisových loptičiek. Julie zaťato mlčí nielen v prípade obvineného trénera, ale celkovo – aj v interakciách so spolužiakmi, spoluhráčmi, rodičmi či novým trénerom – toho veľa nenarozpráva.

O to viac musí Tessa Van den Broeck hrať neverbálne, a to nemyslíme fyzickú aktivitu na kurte, kde je najviac doma. Najsilnejšie jej to veríte vo chvíľach, keď je sama so sebou (a svojím tichom), alebo čelí aktívnemu tlaku okolia, kedy vyniká sústredený výraz jej mimického herectva.

K pocitu chladnej, nediváckej odťažitosti, ktorý zo snímky ide, prispieva popri scenári aj prístup kamery pracujúcej s odstupom. Postavy často zachytáva z diaľky, a keď sa k nim priblížime, neraz sú (v prípade interiérových scén) ponorené do šera, alebo sú pred objektívom v polohe, v ktorej nám ako divákom prídu nedostupné. Rovnako ako zámerne zneprehľadnený príbeh.

Častý je tiež postup, kedy si kamera primárne vyberá Julie, pričom druhú zúčastnenú postavu marginalizuje a vytláča ju z obrazového poľa (viď dialóg s Jeremym či postavu otca v aute), čím podčiarkuje jej kľúčový význam vo vyšetrovaní a dôležitosť príčiny jej mlčania. Dokonca aj scény dynamických tenisových tréningov sú snímané prevažne statickou kamerou s minimálnym počtom strihov.

Julie mlčí je oddramatizovanou, minimalistickou sociálnou drámou o športovej ceste k ďalšiemu kariérnemu stupienku a o krížovej ceste k ukončeniu mlčania. Aj napriek rozprávačskej úspornosti sa debutu Leonarda Van Dijla darí vďaka umnému dávkovaniu informácií a presvedčivej hrdinke udržiavať divákovu zainteresovanosť. Jeho dielo však ráta s publikom ochotným akceptovať observačný rukopis. Našli Dardennovci svojho belgického nasledovníka?

Julie zwijgt (Belgicko/Švédsko, 2024, 97 min.)
Réžia: Leonardo van Dijl. Scenár: Leonardo van Dijl, Ruth Becquart. Hrajú: Tessa Van den Broeck, Grace Biot, Alyssa Lorette ...