PROSTREDNÍK

Japonský tvorca Hirokazu Kore’eda vo svojich filmoch otvára otázky o rodine a pýta sa, čo tento pojem vôbec znamená. Je rodina definovaná pokrvnými zväzkami a formálnou dohodou? Alebo na týchto pravidlách vôbec nezáleží a rodinu v skutočnosti utvára hlboké puto medzi jej členmi?

Kore’eda vo svojich snímkach dospieva k poznaniu, že vzťah je dôležitejší než pravidlá a zákony. V Zlodejoch (2018) – ocenených Zlatou palmou na festivale v Cannes – vykreslil rodinu skrz pojmy oslovenie a bytostné prijatie druhého. Môže to znieť prehnane vznešene, avšak Kore’eda nikdy neuvažuje o ideálnych hrdinoch a svoje postavy vždy nejak problematizuje.

Podobne je tomu aj v jeho novej snímke Beurokeo / Prostredník. Melodrámu o obchode s deťmi nakrútil v Južnej Kórei, pravdepodobne preto, že sa v tejto zemi častejšie používajú babyboxy – schránky, do ktorej môžu matky uložiť svoje novonarodené deti a odovzdať ich tak do adopcie či detského domova.

Mladá So-young za daždivej noci pristúpi k jednej z týchto schránok. Svojho novonarodeného syna však neuloží do babyboxu, ale nechá ho na zem. V jej akte – prakticky odsudzujúceho novorodenca na smrť – napodiv nečítame zákernosť, ale hlboké zúfalstvo. Dve policajtky-detektívky celú situáciu pozorujú z diaľky; dieťa uložia do babyboxu, zachránia mu tak život. O chvíľu je však dieťa ukradnuté samotnými zamestnancami adoptívneho centra.

Sang-hyun – v podaní Kang-ho Songa (cena za najlepšieho herca v Cannes) – je nie príliš prosperujúcim majiteľom práčovne. Jeho priateľ Dong-soo (Dong-won Gang) pracuje ako opatrovateľ v cirkvi, ktorá prevádzkuje babyboxy. Dvojica deti zo schránok kradne a predáva ich na trhu s adopciami.

Režisér však týchto zlodejov nezobrazuje ako zákerný gang s obchodníkmi s deťmi na čiernom trhu. Kore’eda o finančne zúfalých zločincoch uvažuje celosystémovo. Sang-hyun dlží peniaze vydieračským úžerníkom. Dong-soo – ktorý sám vyrastal v sirotinci – nevidí kradnuté deti len ako jednoduchý predmet zárobku; pravdepodobne svoje jednanie ospravedlňujú tým, že chce deťom nájsť lepší domov.

Téma o obchode s deťmi a zúfalých matkách by mohlo byť základom ponurého filmu. Kore’eda však od pesimizmu a nihilizmu odstupuje; do rozprávania vnáša ľudskosť, hravosť a niekedy čierny humor. Postavy nachádzajú v drsných podmienkach vzájomné porozumenie. Nádej a neha objavené v nehostinnom svete tu však nie sú prehnaným optimizmom či presladenou sentimentálnosť. Režisér sa dokáže držať rozumne pri zemi a vyhnúť sa schematizmu.

Dokazuje to svojím priamočiarym naratívnym štýlom. Nové prekvapivé informácie nezobrazuje ako šokujúce odhalenia a emócie filtruje od zbytočného pátosu. Kore’eda je jednoznačný humanista, nie však idealista. Zmenu k lepšiemu nepredstavuje ako zázračné vyriešenie chudoby, ale ako otvorenie sa novým možnostiam. Bez toho, aby sa vzdal melanchólie odmieta zúfalstvo a verí v osobnostný rast.

V kórejskej roadmovie sa mladá matka So-young viac menej nedobrovoľne pridáva k dvojici dealerom. Na ich ceste z Pusanu navštevujú rôzne menšie mestá a pokúšajú sa nájsť vhodných kupcov dieťaťa. So zámerom striasť akékoľvek podozrenia z nelegálnej činnosti, svoju cestu fabulujú ako rodinný výlet. Postupne však objavujú svoj nenaplánovaný údel a učia sa vzájomnej starostlivosti... a svojím spôsobom sa rodinou skutočne stávajú.

Mladá matka v subtílnom výkone Ji-eun Lee najvýstižnejšie naznačuje túto zmenu. Vo svojich snoch túži po daždi, ktorý by zmyl jej previnenie. Režisér predstavuje postavy so súcitom a pochopením. Žáner melodrámy nám má otvoriť srdcia a vyliečiť nás z cynizmu. Snímka o hľadaní sebaprijatia a odpustenia nás učí byť vďačnými za druhých a porozumieť ľudskej paradoxnosti.

Katalyzátorom tejto zmeny v rozprávaní je Hae-jina – osemročný chlapec zo sirotinca. Skupina musí počas svojej cesty čeliť temperamentnej a emotívnej výbušnosti tohto mladého futbalistu. Jeho neškodná provokácia borí medzi hrdinami filmu hranice a vrhá ich do vzájomného zblíženia.

Podobne sa mení aj dvojica detektívok. Matku a dealerov prenasledujú, pretože ich chcú prichytiť pri predaji dieťaťa. Policajtky však postupne poznávajú, že právo – ktorému veria a slúžia – nedokáže preniknúť do subtílnej sieti medziľudských vzťahov a ani poznať ich hodnotu. V pozoruhodnom momente jedna z detektívok venuje pozornosť kvietku prilepenému na okne automobilu. Cítime, že sa v nej niečo láme.

Kore’edov jednoduchý vizuálny štýl realizovaný v spolupráci s kameramanom Kyeong-pyo Hongom na seba zbytočne neupozorňuje, dokáže však zaujať svojou dôkladnosťou. Úvodná scéna je nakrútená počas daždivej noci a odráža zúfalstvo vyhostenej matky. V iných momentoch tvorcovia používajú letecké zábery na krajinu, ktoré fungujú ako nádych nádeje a metafora obrodenej ľudskosti. Postavy sú často snímané v skupinových záberoch, aby sme ich vnímali ako jeden celok „rodiny“.

Tvorcovia zohľadňujú kontext prostredia sirotinca a prostitúcie. Oboje sú v Kórei produktom nevyrovnane rozloženého bohatstva v spoločnosti. Dojemná dráma, ktorá problematizuje tému obchodu s deťmi, zobrazuje človeka ako premenlivého a nepredvídateľného vo svojej ľudskosti aj podlosti. Snímka Beurokeo odmieta ideálneho hrdinu. Uvažuje o zúfalcoch, ktorých dal osud dohromady a ukázal im nové – ale nenalinkované – cesty.

Beurokeo (Južná Kórea, 2022, 129 min.)
Réžia: Hirokazu Koreeda. Scenár: Hirokazu Koreeda. Hrajú: Song Kang-ho, Gang Dong-won, Bae Doona, IU, Lee Joo-young