Krátke príbehy (z)kín I.

Je to už viac ako 22 rokov, čo si spomínam na isté veľmi zvláštne filmové premietanie v top bratislavskom kine YMCA (Dukla). Ide zároveň o jednu z mojich vôbec prvých návštev kina, ktorú si ešte ako-tak vybavujem. Ak teda nerátam pokútne projekcie „Nu, pogodi!” v akomsi detskom kultúrnom centre pri Kuchajde v 80-tych rokoch. Samozrejme, aj to malo čosi do seba, hlavne, že sme sa nemuseli učiť a súdružky učiteľky si mohli pokecať.

Vráťme sa však do kina YMCA. Celá Bratislava bola vtedy v ošiali príchodu amerického blokbasteru, aký sa u nás len tak ľahko nedalo vidieť. Ghostbusters II zaútočili na nepripravené Československo a mal som pocit, že niektorí diváci prežívali niečo podobné, ako keď sa v roku 1895 rútil v parížskom salóniku Grand Café, lumiérovský vlak na preľaknuté publikum.

Pri jednej sekvencii, kedy sa na plátne prvý raz objavil duch, sa totiž jedna celá rada divákov, tak preľakla, že rýchlym vrazením do tvrdých sedadiel prelomili drevenú konštrukciu. Rad to myslím vydržal, ale chvíľu to vyzeralo tak, že sa niekoľko divákov ocitne na kolenách tých, čo sedeli nad nimi. Veľmi som im vtedy závidel, že som tiež nemal lístok na tie správne prepadávajúce sa miesta. Išlo vlastne o jedno z prvých interaktívnych premietaní u nás. Dnes si za hýbajúce sedadlá a tretí rozmer, treba priplatiť.

Vždy si na to spomeniem, keď idem do MMC na koncert a viem, že tam, kde je teraz pódium, boli tie najlepšie sedadlá na ktorých ste nikdy nezaspali (to sa jednoducho nedalo ani v prípade veľkej únavy), nikde si nepoložili litrový nápoj, nevystreli nohy, ale filmové zážitky, to boli práve preto - nezabudnuteľné.