ŽIVOT VO VESMÍRE JE NEMOŽNÝ - GRAVITÁCIA

Svetelný box

Počas pre-vizualizácie sa filmári stretli s niekoľkými prekážkami, ktoré bolo treba prekonať. V niektorých prípadoch musela technológia dostihnúť ambície tvorcov a ich predstavu ako príbeh rozpovedať. Jeden z prevratných vynálezov je duchovné dieťa Lubezkiho a Webbera: Svetelný box.

Lubezki poznamenáva, „Museli sme vyriešiť veľmi komplikovanú situáciu so svietením, na čo sme prišli pri pre-vizualizácii. Keď sme si určili, ako budú svetlá pôsobiť na tváre postáv v počítači, museli sme ich spojiť s animáciou tak, aby pôsobili jednoliato. Potreboval som svetlá, ktoré sa budú rýchlo hýbať a neustále budú môcť meniť farbu.“

Ako to už býva, inšpirácia prišla vtedy, keď to Lubezki najmenej očakával. Spomína, „Bol som na koncerte a všimol som si, že hlavný osvetľovač veľmi chytro používa LED svetlá, čím vytvoril pekné svetelné efekty a projekcie. Nadchlo ma to, pretože som si uvedomil, že to je pre nás ideálne riešenie. Na druhý deň som zavolal Alfonsovi a povedal som mu, ´Myslím, že som našiel spôsob, akým ten film nasvietime´.“

Filmári museli brať do úvahy kde sa práve vzhľadom na Zem nachádzajú. Cuarón hovorí, „Čo najlepšie sme sa snažili sledovať ich cestu, rešpektovať východy a západy slnka, deň a noc a rovnako rôzne prostredia – od modrého Pacifiku, cez husto koncentrované svetlá veľkomiest až po severné svetlá nad Arktídou. Trochu sme podvádzali, pretože sme chceli vytvoriť cestu, ktorá zachytí čo najviac nádherných miest našej planéty.“

Našťastie, ako spomína Webber mali ten najlepší podkladový materiál. „Mali sme obrovské šťastie, že NASA bola ochotná sa s nami podeliť o množstvo informácií, ktoré pozbierali, obzvlášť vo forme fotografií a filmového záznamu. Boli medzi nimi úžasné zábery. Hovorili sme si, ´Keď urobíme niečo takéto, nikto neuverí, že je to skutočné.´ Bolo to jednoducho úžasné.“

Herečka strávila vo vnútri Svetelného boxu mnoho dní. Ako hovorí Cuarón, v mnohom to odrážalo osamelosť jej postavy. „V podstate tam vo vnútri bola sama, odlúčená od ostatných ľudí na pľaci, iba s projekciami Slnka, Mesiaca a Zeme, ktoré sa točili okolo nej. Sandra aj v tomto priestore zapájala svoju kreativitu a bola schopná využiť niektoré zo svojich bohatých skúseností.“

„Okrem hlasov v mojom miniatúrnom slúchadle som nemala žiadne spojenie s ľuďmi. Veľmi mi to pomohlo, cítila som sa skutočne osamelo,“ priznáva Bullock. „Teším sa, že sa to nakrúcalo takto, pretože kedykoľvek som sa cítila frustrovaná, stratená či opustená som si povedala, ´Len ho použi´“.

Robotika, výstroj a lietanie na lanách

Zatiaľ čo Svetelný box niektoré technické otázky vyriešil, vznikla kvôli nemu ďalšia – ako hercov vo vnútri nakrútiť bez narušenia akejkoľvek z funkcií. Bolo nutné navrhnúť kameru, ktorá bude dostatočne malá a flexibilná, aby sa zmestila do priestoru veľkého dve stopy a ešte k tomu sa aj hýbala podľa požiadaviek.  Opäť sa dokázalo, že núdza je pre Cuaróna a jeho tím matka vynaliezavosti.

Produkcia použila roboty – typy používané v automobilovej manufaktúre – od spoločnosti zvanej Bot & Dolly. Prispôsobené kamerové hlavy s kontrolou pohybu boli fixované na koniec veľkého robotického ramena, vďaka ktorému sa pozícia kamery v boxe mohla meniť za rôznych rýchlostí. Viaceré otvory filmárom umožnili hýbať kamerou iba pomocou počítača.

Cuarón komentuje, „Robotická kamera nám dala jedinečnú presnosť a jednoliatosť. Kamera natočila záber presne tak, ako sme si ho v počítači naprogramovali.“

Mobilita svetiel a kamier však neznamenala, že herci ostali statickí. Na dlážke Svetelného boxu inštaloval tím špeciálnych efektov točňu, na ktorej zmontovali kolekciu výstroja, ktorý hercov otáčal alebo zdvíhal, podľa toho, čo si scéna práve vyžadovala.

Zdanie beztiaže bolo pre film kľúčové. Výkonný producent Nikki Penny vyhlasuje, „Jednou z najväčších výziev filmu ´Gravitácia´ bola práve gravitácia. Inými slovami – ako vytvoriť ilúziu nedostatku gravitácie a udržať ju.“

Navrhovanie vesmíru

Väčšina prostredí vo filme je virtuálna. Architekt Andy Nicholson spomína, „Zvykol som dopĺňať vizuálne efekty k existujúcim reálnym prostrediam, alebo vytvárať virtuálne pozadia a podobne. Toto však bol celkom iný príklad, pretože všetko sa vytváralo v počítači. Napriek tomu sme museli vzbudiť dojem, že je to reálne.“

Vzhľadom na to, že tím architektov vytváral repliky existujúcich a dobre zdokumentovaných štruktúr, pustili sa do rozsiahleho výskumu. „Bez obrovského množstva fotiek NASA a technických údajov by to nemohlo byť také detailné. Chceli sme získať čo najviac faktov a potom ich aj podľa možnosti použiť,“ hovorí.

Podobne ako Nicholson, aj kostýmová výtvarníčka Jany Temime musela k svojej práci pristupovať z virtuálnej aj praktickej perspektívy. Kozmické skafandre, v ktorých na začiatku vidíme Ryan a Kowalskeho sú počítačovo animované. Temime hovorí, „Bolo to pre mňa niečo celkom nové. Stále si musím látku chytiť a vidieť ju na vlastné oči. Nevedela by som to robiť iba v počítači.“

Ešte aj vo virtuálnom svete však bola farba skafandrov problematická. „Biela je totiž najkomplikovanejšia farba na svietenie,“ vysvetľuje Temime. „Napriek tomu to biela musela byť, pretože obleky NASA biele sú. Bolo to veľmi dôležité. Experimentovali sme s rôznymi odtieňmi bielej a skončili sme s jemným odtieňom sivej, čo náš problém vyriešilo.“

Zatiaľ čo farbe ostala verná, Temime priznáva, že s tvarom oblekov sa trochu pohrala. „Nadobúdajú omnoho lepší tvar s vyšším pásom a dlhšími nohami. V opačnom prípade by pôsobili ako veľké neforemné vaky. Sú to iba detaily, ale robia veľký rozdiel. Tu trochu skrátite, tam predĺžite a funguje to ako kúzlo.“

Skutočné skafandre NASA sú nielen mimoriadne veľké, ale aj neskutočne ťažké, s niekoľkými vrstvami ochranného materiálu a systémov pre kontrolu teploty a prísunu kyslíka. Všetky tieto vlastnosti sú nevyhnutné pre prežitie vo vesmírnom vákuu. Na pevnej zemi by však boli pre Bullock a Clooneyho príliš neforemné na to, aby v nich dokázali hrať.