9.0

Filmová recenzia

Ktorá vzdialenosť je väčšia? Tá medzi susednými oknami, alebo tá medzi minulosťou pochovanou v srdci, a súčasnosťou v zmätenej mysli? Najďalej asi musíme zájsť pri pochopení a prekonaní samých seba...

V multikultúrnej Európe multikultúrneho sveta si treba zvykať na známe klasiky s novými príchuťami. Ak ste milovali temperament, rozbité taniere a vášnivé milostné scény ako základne atribúty talianskej rodinnej drámy, najvyšší čas objaviť Ferzana Ozpeteka – talianskeho Turka. Jeho rodinná dráma totiž vyzerá dramaticky inak.

Fašistické Taliansko sa, mierne povedané, nemaznalo s tými, ktorí vybočovali z radu. Či názormi, či etnicky, či svojou sexuálnou (a inou) orientáciou. Stáť po vyčerpávajúcom boji uprostred hroziacej noci a rozhodovať sa medzi cestami, môže byť o to bolestivejšie, koľko takýchto rozhodnutí robíme aj v menej exponovaných chvíľach. Simone stál na takejto križovatke v mladosti a utrpenie, ale i výčitky mu natoľko zatemnili myseľ, že ako blúdiaci meteorit v súčasnej spoločnosti naráža do zabehaných stereotypov moderných rodín. Jedna z takýchto rodín sa „zrazí“ so Simoneom a ich život sa „vykoľají“ z bežnej dráhy.

Giovanna a Filippo čelia príliš zabehnutému manželskému životu „klasicky“. Filippo sledovaním calcia, Giovanna navonok frflaním a kritizovaním, vo vnútri laškovaním s fantáziou umiestnenou v okne naproti. Stretnutie so staručkým Simoneom, znamená najmä pre matku dvoch detí postupný prerod. Z nespokojnej (ale v skutočnosti neaktívnej) „snílky“, ktorá si vychutnáva romanticko-erotickú cigaretu v tmavej kuchyni a v práci nedokáže povedať nie, sa stáva činorodý, či skôr odvážny, človek, ochotný a schopný vziať na svoje plecia zodpovednosť za svoje sny.

Častokrát som počul/čítal vo vyjadreniach na tento (a podobné) filmy, že ide o banálny príbeh. Banálnosť takýchto príbehov je však veľmi ošemetnou témou, pretože napriek jej masovosti (v skutočnosti i v umení) v každom jednom konkrétnom prípade je rovnakým vesmírom ako človek sám. Skôr by som povedal, že banálnym sa takýto príbeh môže stať „vďaka“ banálnemu spracovaniu, čo rozhodne nie je tento prípad. Naopak, režijná, kameramanská i zvuková stránka tejto snímke mimoriadne pomáha. Či už (doslova) plynulá kamera, ktorá strieda klasické strihy (tvár – objekt) s pomalým, ale neustálym pohybom (obiehanie sediacich) a veľmi vhodne dotvára (buduje) atmosféru, alebo mimoriadne podmanivá hudba Andrea Guerru, ktorá mi svojou spätosťou s atmosférou filmu okamžite pripomenula Erica Serru a jeho „bessonovské“ hudobné motívy.

Ďalším kladom Okna naproti je herecký prejav. Ak si odmyslím „artovú nechuť“ k pekným tváram vo filmoch, všetci herci podali spoľahlivý výkon. Vysoko nad všetkých však vytŕča Giovanna Mezzogiorno (logicky, mala aj najviac priestoru) a Massimo Girotti v úlohe zmäteného starca. Najmä ich zásluhou niektoré pomerne patetické a mravoučné výroky zazneli vierohodne a realisticky.

Hľadať v náznakoch pohľadov (tanec párov) a v útržkoch ľudského správania (plač Filippa), posolstvo patrí k najsvetlejším momentom filmu. Nadnesene povedané: dobrodružstvo empatie. A pokiaľ sa vám páči Ozpetekove hľadanie výrazív pre prácu s časom a s minulosťou, pokiaľ vám úplne sadne motív holokaustu ako paralela pre bolesti a drámy akéhokoľvek druhu, a možno pokiaľ máte osobný dôvod nepovažovať príbeh krízy partnerského života za banalitu, nemáte dôvod vyhnúť sa aj najvyššiemu hodnoteniu. A ak aj vám nie všetky segmenty úplne zapadnú, stále máte veľmi dobrý dôvod ísť do kina.

Nedá mi na záver poznamenať, že (ako sa zdá) ani v tomto roku spoločnosť SPI - nespí...čomu môžu byť milovníci dobrého filmu len radi.

La finestra di fronte (Tal./V. Brit./Tur./Port., 2003, 106 min.)
Réžia: Ferzan Ozpetek. Scenár: Ferzan Ozpetek, Gianni Romoli. Kamera: Gianfilippo Corticelli. Hudba: Andrea Guerra. Hrajú: Giovanna Mezzogiorno, Massimo Girotti, Raoul Bova, Filippo Nigro, Serra Yilmaz, Maria Grazia Bon, Massimo Poggio, Ivan Bacchi.