7.0

Filmová recenzia

V deň tretieho výročia teroristických útokov na Spojené štáty mal v slovenských kinách premiéru ďalší kontroverzný film Michaela Moorea. Súdiac podľa reakcií divákov na premiére ho u nás čaká rovnaký úspech ako v iných európskych krajinách.

Nazvať tento film dokumentom je poriadne odvážne. Jediné, čo ho spája s dokumentárnym žánrom, je využitie nehraných záberov. Označenie za propagandu tiež nie je úplne výstižné, pretože za ním nestojí žiada záujmová skupina, ale prostý "občan Moore".

Snímka sa dá azda najlepšie opísať výrazom "obvinenie". Michael Moore postavil prezidenta Busha pred improvizovaný tribunál a Fahrenheit 9/11 predstavuje otváraciu reč žalobcu. Dôkladne a metodicky skladá mozaiku pochybných vzťahov a skutkov Busha a ľudí okolo neho v snahe dokázať, že prezident nechráni záujmy Američanov, ale úzkej rodinkárskej elity. Porotu, ktorú treba presvedčiť, tvoria všetci americkí občania a svoj verdikt vynesú v novembrových prezidentských voľbách.

Ako každý správny žalobca, Moore si vyberá najmä priťažujúce okolnosti a vykresľuje obvineného v najhoršom možnom svetle. Keďže nejde o riadny súdny proces, Moorea nemusí trápiť prípustnosť dôkazového materiálu či iné podobné obmedzenia. Zároveň vie, že na strane obhajoby sú takmer neobmedzené zdroje, a tak používa zbrane najväčšieho dostupného kalibru vrátane typického citového vydierania diváka, ktoré by si pokojne mohol nechať patentovať. Vyťahuje všetky klasické triky zo svojho bohatého arzenálu a treba uznať, že niektoré nápady sa mu celkom vydarili (napr. scéna, kde presviedča kongresmanov, aby prihlásili svoje deti na vojenskú službu v Iraku). Svoje formálne postupy oproti predošlému filmu Bowling for Columbine ešte o niečo vybrúsil a šikovným kontrastom dobre udržuje pozornosť diváka, a to aj napriek komentáru, ktorý sa miestami zbytočne opakuje.

Napriek kladom je Fahrenheit 9/11 v určitom zmysle slabším filmom než Mooreove predošlé diela. Celá jeho tvorba je silno subjektívna, no v tomto prípade nechal plný priechod svojmu rozčarovaniu z Bushovho vládnutia a jeho následkov. Film tak vyznieva ako podstatne osobnejšia výpoveď (čo je mne osobne veľmi sympatické), no zároveň v ňom chýba akýkoľvek náznak polemiky.

Kým v prípade Bowling for Columbine Moore otváral jednu zaujímavú otázku za druhou a šikovne vyvracal svoje vlastné hypotézy, teraz len monotónne opakuje svoje "j'accuse". Prezentované fakty boli preverované oveľa starostlivejšie než v prípade Bowling for Columbine, ale aj tak pôsobia akosi menej vierohodne - paradoxne preto, že druhá strana nedostala priestor na svoju obranu. Z diváka sa stáva pasívny prijímateľ podozrivých až bizarných údajov podfarbených Mooreovymi poznámkami, ktoré sú poznačené jeho svojráznym sarkazmom (zrejme v snahe urobiť materiál stráviteľnejším).

Myslím, že prevažujúcou reakciou na tento film je skepsa a pocit bezmocnosti - málokoho vyburcuje k aktivite. Pokiaľ ide o účinok na domáce obecenstvo, dovolím si povedať, že presvedčí len tých, ktorých presviedčať netreba, pretože konzervatívni Američania majú Moorea zaškatuľkovaného ako nedôveryhodnú osobu a ani najsolídnejšie podklady ich názor nezmenia.

Fahrenheit 9/11 sa stal najúspešnejším dokumentárnym filmom všetkých čias. Je to prvý dokument s tržbami nad 100 miliónov dolárov, získal si obecenstvo aj kritiku na festivale v Cannes, dokonca sa stal obľúbeným filmom Fidela Castra. O jeho skutočnom úspechu však rozhodnú až o niekoľko týždňov americkí voliči.

Fahrenheit 9/11 (USA, 2004, 110 min.)
Réžia: Michael Moore. Scenár: Michael Moore. Kamera: Mike Desjarlais. Hudba: Jeff Gibbs.