KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ |
KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ |
Zabudnite na Gladiátora. To by malo byť hneď od začiatku jasné. Napriek drobnému podfuku s trailerom (ten odkazoval na Gladiátora viac než bolo zdravé) je Kráľovstvo úplne iný film. Skutočne kvitujem kam sa Scott posunul.
Začnem trochu od buka. Pre každého filmového kritika je tak trochu danajským darom počúvať reakcie ľudí, ktorí film už videli. Schopnosť obrniť sa pred vlastnými očakávaniami a pred náladami, ktoré vyvolávajú priaznivé, či naopak negatívne ohlasy je priam nutnosť. V prípade Kráľovstva je zaujímavé, že vlna očakávania opakovane dosiahla protipóly sínusoidy. Do kina som prichádzal bez akéhokoľvek očakávania, možno s miernymi obavami. Historický veľkofilm prežíva krušné chvíle (aj keď s výnimkou Artuša ostatné môžem) a sprznenia mojej obľúbenej témy, križiackych vojen, som sa naozaj nechcel dočkať.
Výsledok je príjemné prekvapenie. Kráľovstvo nebeské je historická freska, ktorá viac pripomína skicu ako hotovú maľbu, ale napriek tomu dáva divákovi možnosť prežiť zaujímavé chvíle. Skratkovité načrtnutie niektorých javov a vzťahov (kňaz v Balianovej dedine, kazatelia, templári) dáva možnosť udržať si potrebné tempo až do konca a celkom úspešne mixovať akciu s pomalšími pasážami.
Mne osobne doslova vyrazila dych prvá polhodina filmu. To s akou energiou a v akej skratke Scott predstavil kolorit doby a úvodné postavy, aby väčšinu z nich vzápätí (takmer arogantne) nechal pomrieť mi pripomenulo Cameronových Votrelcov. Tam tiež najskôr sledujeme "vymakanú" partu, aby z nej vzápätí zostali iba franforce. Ak si nejaký Kráľ škorpión vyslúžil vlastný film, mňa by (áno na základe tých pár minút) veľmi zaujímali osudy germánskeho právnika, či kňaza, ktorý tak evidentne nechcel Baliana v dedine.
Je pochopiteľné, že v takto skratkovito naskicovaných momentoch smerujúcich k zjavnému finále sa nájdu momenty vychádzajúce trochu do stratena. Mám na mysli najmä Tiberiov odchod. Napriek tomu, že vlastne dvakrát vysvetľuje Balianovi (a divákom), že je sklamaný, vyznieva tento moment pomerne rozpačito. Pritom ide o postavu, ktorú Jeremy Irons obdaril zaujímavou charizmou a ktorá spolu so Saladinom (Ghassan Massoud) patrí k tomu najzaujímavejšiemu vo filme.
K postave Saladina si dovolím ešte jednu poznámku. Často sa hovorí, že úlohu "záporáka", či hlavného protivníka je ľahšie obsadiť. Že stačí nájsť niekoho s tmavým kukučom a máte vymaľované. Nie je to celkom tak. Jedna vec je špecifická aura, ktorá musí z toho ktorého herca vychádzať (spomeniem len námatkovo - K. Kinski, W. Dafoe) druhá priestor, ktorý dostane a tretia, ako sa s ním vysporiada. A práve v tomto ma fascinuje Massoud. V prvom rade nejde o "záporáka" (naopak o vzdelaného, cnostného muža), ale o plnú postavu. Postavu, ktorá v sebe spája fundamentalizmus i rozhľad, vraždiaci inštinkt vojvodcu s etikou filozofa je zahrať na tak pomerne malo priestore veľká výzva. Skúste sa v tomto svetle pozrieť na záverečný dialóg medzi Saladinom a Balianom. To Saladinovo stoické "nothing" a majetnícke (gesto rúk) "everything" spolu s priam pekelným úsmevom mi v tomto kontexte vynahradili desiatky minút filmu.
Ďaleko za týmito postavami zostáva Orlando Bloom. Je pravdou, že je výrazne lepší od Parisa a Willa Turnera (aj keď jeho vzťah so ženou akoby vypadol z oka tomu trójskemu), ale celý film som mal pocit, že film ťahal jeho a on mu to nevrátil (toto je aj jediný moment, v ktorom uprednostňujem Gladiátora).
Z vizuálneho pohľadu mi Kráľovstvo nebeské iba minimálne pripomínalo Gladiátora (nehovoriac o Tróji, Artušovi či Alexandrovi). Omnoho bližšie bolo k Dvom Vežiam a Návratu kráľa. Je to možno aj odraz skutočnosti, že Prsteňová trilógia (ktorú by sme zjednodušene mohli pripodobniť k historickým veľkofilmom) udala bitkou o Helmov žľab, alebo následne bitkou pred bránami Bieleho mesta určitý trend a stala sa tak trocha normou.
Hudobný motív osciloval medzi paradoxom, ktorý tvorila disharmónia chorálu s akčnými scénami a potom druhý "viac zemitý" motív. Obidva mi prišli ako celkom dobrá voľba.
Je možno celkom škoda, že film nemal výraznejšiu hlavnú postavu schopnú epickému rozmeru snímky dodať aj intímnejší osobitý charakter. Tento moment mi asi vo filme (najmä počas záverečného bránenia Jeruzalemu) vadil najviac. Viac ako trochu zjednodušené zvolenie templárov za vojny chtivých zloduchov (v skutočnosti boli práve oni kritizovaní a obviňovaní z paktovania sa so Saracénmi). Ďalšie momenty ako náhle dokonalé šermiarske umenie Baliana, nepochopiteľná taktická hlúposť nového kráľa, či nedotiahnutosť motívov Reynalda (trochu zostal v tieni Meneala) sú už povestnými škrabancami.
V tejto chvíli ešte nepoznám otváracie čísla zárobkov, ale vychádzajúc z popularity Gladiátora (ktorého oscarovské úspechy doteraz nechápem) očakávam za veľkou mlákou skôr chladné prijatie. Bolo by mi to však veľmi ľúto, pretože ide naozaj o dobrý kúsok filmu.
Kingdom of Heaven (USA, 2005, 145 min.)
Réžia: Ridley Scott. Scenár: William Monahan. Kamera: John Mathieson. Hudba: Harry Gregson-Williams, Stephen Barto. Hrajú: Orlando Bloom, Eva Green, Liam Neeson, Jeremy Irons, Edward Norton