Sector.sk
Kinema.sk
Onlinehry.sk
Plnehry.sk
Funny.sk
Pikosky.sk
Rozpravky.sk
Prihlásiť sa
RSS
Kino recenzia > Na konci s dychom - Projekt 100
Mary Queen of Scots
Stan & Ollie
Captain Marvel
Mary Poppins Returns

NA KONCI S DYCHOM - PROJEKT 100

V dejinách kinematografie nachádzame filmy, o ktorých toho už bolo napísané toľko, že každý ďalší článok o nich môže skĺznuť k bezvýznamnému ...
V dejinách kinematografie nachádzame filmy, o ktorých toho už bolo napísané toľko, že každý ďalší článok o nich môže skĺznuť k bezvýznamnému ...

V dejinách kinematografie nachádzame filmy, o ktorých toho už bolo napísané toľko, že každý ďalší článok o nich môže skĺznuť k bezvýznamnému "noseniu dreva do lesa". Ťažko o nich povedať niečo nové, akoby už všetko povedal niekto pred vami. Debut Jeana-Luca Godarda je jedným z takých diel (v rámci Projektu 100 prischla podobná úloha kolegovi/kolegyni píšucej o Ejzenštejnovom Krížniku Potemkin). Namiesto rozoberania nových a originálnych dramaturgických a technických postupov, ktoré film prináša, rozhodol som sa zasadiť ho do určitého kontextu v rámci dejinných súvislostí. Na konci s dychom totiž nevznikol zo vzduchu, ale predchádzali ho (aj nasledovali) udalosti, ktoré stoja za pripomenutie. V konečnom dôsledku totiž nejde o jeden originálny film, ale o dielo, ktoré (spolu s niekoľkými ďalšími, samozrejme) pomáhalo zmeniť tvár národnej kinematografie a stalo sa inšpiračným zdrojom pre autorov nasledujúcich štyroch dekád, pričom prelomilo aj národné hranice.

V roku 1951 bol založený časopis Cahiers du cinéma. Čoskoro sa okolo neho utvorila skupina redaktorov a prispievateľov zvučných mien (ak nie už vtedy, rozhodne neskôr): Jean-Luc Godard, Francois Truffaut, Eric Rohmer, Jacques Rivette. Mladí kritici, ktorí ostro brojili proti neoriginálnej a, naopak, stereotypnej podobe francúzskej kinematografie (známy Truffautov článok Istá tendencia francúzskeho filmu), riešili problémy technických možností filmového vyjadrovania (Godard: Montáž, má krásná starost) a prišli s politikou auteurov. Traduje sa, že ako prví docenili Hitchcockovo dielo a "povýšili ho" na umenie v očiach ostatných kritikov aj čitateľov. Toľko len zlomkový výpočet ich zásluh na poli kritickej recepcie filmu ako média a umenia.

Okrem Cahiers du cinéma zohrala v tomto období ešte jedna inštitúcia dôležitú úlohu: bola to Cinémathèque française, francúzska filmotéka, kde spomínaní mladí autori trávili množstvo času pozeraním najrôznejších filmov. Medzi nimi bol, samozrejme, aj Godard, ktorý sa k tomuto období v jednom z rozhovorov vyjadril takto: "Psát znamenalo dělat filmy. Tato naše jedinečnost nebyla později  už nikdy objevena." (1) Úzka spojitosť medzi tromi aktivitami – sledovaním, kritickým hodnotením a nakrúcaním filmov – je jedným zo základných pilierov tvorby týchto autorov, Jeana-Luca Godarda nevynímajúc.

Hovorí sa, že francúzska nová vlna (aké dostali títo spriaznení, aj keď rôznorodí autori neskôr označenie) je prvou generáciou režisérov, ktorí prehodnocujú dejiny kinematografie. Dlhé hodiny strávené v Cinematéke im umožnili dejiny si naštudovať, písanie pre Cahiers ich zasa spracovávať a činiť ich odkaz aktuálny. A presne medzi týmito dvomi pólmi sa nachádza Godardovo Na konci s dychom: je ich provokatívnym a inšpiratívnym zjednotením, dodnes vyvolávajúcim rad diskusií a slúžiacim ako študijný materiál na filmových školách.         

Pripomeňme si tiež, že autorom scenára ku Godardovmu prvopočinu bol Francois Truffaut, ktorý mal svoj celovečerný debut už za sebou. (2) Na konci s dychom ponúka jednoduchý príbeh, údajne založený na novinovej správe. Michel Poiccard (Jean-Paul Belmondo) zabíja na začiatku filmu policajta a uteká pred zákonom. Celá kostra filmu je následne tvorená jeho stretnutiami s rôznymi ľuďmi, policajtmi, zločincami a femme fatale. Godard sa v rozhovoroch vyjadril, že vo filme jednoducho nechal tie zábery, ktoré sa mu páčili. Ak odhliadneme od takto relatívne náhodne vytvoreného diela, čo ponúka Na konci s dychom? Čím je dodnes zaujímavé? 

Jedným z najdôležitejších momentov je narušenie klasickej dramaturgie. Hoci je príbeh relatívne uzavretý a konzistentný, jeho podanie odkazuje k veľmi voľnej dramaturgii. Niektoré zábery, ba celé scény sa bytostne neviažu s Poiccardovým prípadom. Slúžia na navodenie atmosféry. Na konci s dychom sa totiž predovšetkým sústreďuje na charakter Poiccarda, snaží sa predostrieť divákovi jeho nálady, pocity, hoci je to antihrdina (ďalší nepochybne dôležitý motív). Nejde teda o prísny dramatický oblúk, ale skôr o sled scén, v ktorých sledujeme Poiccarda a jeho akcie. Z tohto všetkého pramení komplikované, ak nie dokonca nemožné žánrové zaradenie. James Monaco konštatuje na margo filmu: „U konce s dechem patří k filmům noir, ale je situován do prosluněného letního města,. PŘesněji řečeno, je filmem o filmu noir. Snaží se nám sdělit něco o tomto žánru tím, že převrací jeho pravidla. Film se nesostředí na zápas mezi pronásledovatelem a pronásledovaným, ale na obraz této situace.“ (3)

Z týchto pozícií Godard vychádzal aj neskôr, hoci iným spôsobom. Vo svojich nasledujúcich dielach (často oveľa menej komunikatívnejších vo vzťahu k divákovi, než Na konci s dychom) sa zaujímal o filmové žánre, pracoval s nimi, pretváral ich, narúšal ich hranice a vytváral tak pozoruhodné tvary svojich diel. Toto je len jeden z dôležitých motívov Godardovej tvorby a aj jeho celovečerného debutu. Dá sa povedať, že v období francúzskej novej vlny sa vo filmovom umení láme éra moderny a otvára sa cesta pre príchod postmoderny. A Jean-Luc Godard bol pri tom v roku 1959 a neskôr, a pomáhal túto cestu vytvárať (a sám po nej robil prvé, no nie nesmelé kroky). Kinematografia z tohto obrovského tvorivého výboja získala mnoho podnetov, s ktorými pracuje dodnes. A Godard išiel ďalej svojou vlastnou cestou a ide ňou dodnes. Tak, ako Michel Poiccard, hľadá si svoje miesto, skúma svoje možnosti a cesty. A pritom ponúka divákom pozoruhodné zážitky a skúsenosti v podobe svojich mnohých diel.


À bout de soufle (Francúzsko, 1959, 87 min.)
Réžia: Jean-Luc Godard. Scenár: Jean-Luc Godard, François Truffaut. Kamera: Raoul Coutard. Hudba: Martial Solal. Hrajú: Jean-Paul Belmondo, Jean Seberg, Daniel Boulanger Jean-Pierre Melville.

(1) Umění vycházející ze života. Rozhovor Alaina Begaly s Jeanem-Lucem Godardem. IN: Jean-Luc Godard. Texty a rozhovory. Jihlava, 2005, s. 21
(2) Truffautov film Nikto ma nemá rád (1959) bol úspešný aj na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes. Nikto ma nemá rád začal v rámci Truffautovej tvorby pentalógiu filmov, nakrúcaných počas vyše dvadsiatich rokov a rozprávajúcich o „citovej výchove“ mladíka Antoina Doinela, o jeho prerode z rebelujúceho chlapca na muža. Vo všetkých filmoch stvárnil hlavnú postavu Jean-Pierre Léaud, ktorý „rástol s postavou“.
(3) MONACO, James: Nová vlna. Praha, Filmová a televizní fakulta AMU, s. 127.

2006-10-1212.10.2006 | Michal Michalovič




login facebok
Fotogaléria k článku


Kinema na Facebooku
Kinema na Facebooku
Prichádza do kín
Prichádza do kín
Anketa
Anketa
Vaše názory
Vaše názory
Anton88 | Venom
Venom>> FILMSONLINE7.BLOGSPOT.COM >
korec | Venom
Janes - ved toto, potenciál postavy je obrovský a začalo to takto priemerne... Vďaka veľkým tržbám však Sony môže skúšať... >
Bohumila | Zlodeji
Ide o vnútorne lživý film, nad ktorým môžu ochkať len tí, čo nemajú šajn o živote vo veľkej chudobe. Ide o pokrivený var... >
On je Daniel Craig nie Graig... dosť hrubá chyba od filmového portálu. >