KTO JE TU RIADITEĽ?

Na druhej strane Trier vstupuje do filmu priamo svojimi komentármi, či dokonca uvádza na scénu novú postavu a s ľahkosťou priznáva aj dôvod: okoreniť príbeh, ktorý by sa mohol stať onedlho nudným. Do filmu vstupuje svojim hlasom celkovo trikrát, aby tak presne rozdelil jeho štruktúru na spôsob americkej trojaktovky. Nazdávam sa, že práve pre Trierov neuchopiteľný a inovatívny prístup nemožno vnímať tento film ako obyčajnú komédiu, aj keď z pohľadu žánru je komédiou par excellence.

To, že Lars von Trier dokáže diváka zabaviť dokázal už v seriáli Kráľovstvo a následne aj vo filme Idioti. Aj teraz je humor založený prevažne na dialógoch a na absurdných situáciách, v ktorých sa postavy nachádzajú. Predsa len, Ravnov nápad angažovať herca, aby vystupoval ako riaditeľ firmy, je toho dôkazom. Značne sympatický je však aj Trierov nadhľad. Napríklad keď sa v prvých minútach zjaví jeho silueta v odraze sklenených okien, alebo v scéne v kine, kde nenápadne vložil odkaz na Tarkovského dielo Zrkadlo. Iným takzvaným dôkazom je obsadenie islandského režiséra a Trierovho priateľa Friðrika Þóra Friðrikssona práve do úlohy riaditeľa islandskej firmy. Všetky tieto narážky sú rafinovanou reflexiou (s istou dávkou irónie) režisérskeho údelu. 

Trier takisto reaguje na stereotypy, ktoré vychádzajú na povrch v konfrontácii dánskej a iných národných pováh. Riaditeľ islandskej firmy je len variáciou švédskeho chirurga Helmera zo seriálu Kráľovstvo, ktorého dánska mentalita privádza ku šialenstvu. Nehovoriac o tom, že jedného zahraničného zamestnanca si zahral Trierov dlhodobý spolupracovník Jean-Marc Barr takmer bez slovného prejavu.    

Možno to už znie ako klišé, ale každý film Larsa von Triera je vždy iným spôsobom invenčný. No aj tak je zjavné, že Trierov posledný hraný titul je vtipným pokračovaním témy z Piatich prekážok. A tým sa potvrdzuje, že uvažovaním o pozícii tvorcu v diele nemusí vzniknúť len „nudný“ artový snímok určený výhradne náročnému divákovi. Komédiu Kto je tu riaditeľ? sa rozhodne oplatí vidieť aj preto, že je spracovaná iným spôsobom, ako väčšina mainstreamových filmov rovnakého žánru a napriek tomu od diváka nevyžaduje príliš mnoho aktivity. Skrátka sa zabaví aj bez „hlbšieho ponoru“ (menším problémom môže byť použitie metódy Automavision narúšajúcej v určitých momentoch prehľadnosť rozprávania). Pre tých, ktorí filmovú tvorbu Larsa von Triera poznajú, je návšteva kina jednoducho povinnosťou.